Trošku sme meškali, nájsť parkovacie miesto v centre Nitry blízko k Synagóge znamenalo celé to asi 3x obísť. Miesto sme našli za gymnáziom, ale vďaka mne, "štvornohej", nám všetkým chvíľu trvalo kým sme prešli na miesto konania. A tak sme sa len tíško usadili (práve ja čo si tak zakladám na tom, že zvyknem byť na mieste minimálne 5 minút pred začiatkom, aká hanba na moju hlavu :)) a počúvali príhovory hostí. Sem-tam som si porobila ich fotky, sem tam sa môj zvedavý foťák pozrel na pômocky, sem-tam do tvárí v hľadisku a sem-tam aj na detaily interiéru - nie je asi nič zvedavejšie, ako prakticky nevidiaca stará dievka. (No dobre, sú to opice niekde v Thajsku ale kým sa pustíte na cestu obzrieť si ich dočítajte aspoň toto.
Oficiálna časť sa skončila a mne Linda priniesla kávu a niečo na zahryznutie, pomedzi to tu pár príjemných slov s Braňom Mamojkom, pozdrav s už ani neviem kým, potešenie zo stretnutia so Zlatkou, Erikou ... Tak to totiž na podobných akciách chodí - stretnu sa ľudia ktorí sa dlho nevidia.
Vyšli sme von na cigaretu a koho tam nepočujem - Jožka Zbraneka. Linda bola pred 13timi rokmi jeho kolegyňa a dnes som mu ju predstavila ako moju asistentku. "To si si dobre vybrala." skonštatoval úprimne, no mne nepovedal nič nové - Linda bola jednou z mála ľudí ktorí neľutovali čas ani peniaze a prišli za mnou či do nemocnice alebo neskôr do Zlatnej. Pri týchto Jožkových slovách mala Linda vraj slzy na kraji.
Druhý krát ich tam vraj mala keď som ju predstavila Miškovi Hercegovi. Neviem o čom sa bavili oni dvaja lebo som sa zarozprávala s Ivetkou a Olinkou, ale keď sme už sedeli v aute cestou domov tak sa mi k tým slzám Linda priznala. Boli mi trošku divné, veď Jožo bol "len" jej starší kolega a Miška nepoznala vôbec. "Vieš, väčšinou sa o ľuďoch hovorí keď urobia niekomu niečo zlé. No a títo dvaja reagovali tak, ako keby o mne nikdy nič zlé nePočuli, skôr naopak. Tá poznámka o dobrom výbere a Miškova reakcia ako človeka ktorý sa zoznamuje s niekým o kom počul len samé dobré veci mi veľmi pohladili dušu." vysvetlila mi a ja som si vtedy uvedomila dve veci. Že zlé o nej vlastne nemôžem povedať nič a že je dôležité hovoriť o ľuďoch v dobrom.
Nie kvôli "prvému plánu", veď keď som sa s Michalom bavila o Linde a jej dnes už 10ročnej dcére, Liza bola len bábätko a to sa mi ani nesnívalo že sa raz takto stretneme ...
Zlých správ o zlých činoch a čudných ľuďoch sú plné médiá. Také plné, že stále viac počúvame slová o tom, že dobro sa spomedzi ľudí vytráca. Nie, nevytráca. Len to, že nám niekto pomôže akosi berieme ako samozrejmosť. Keď nás cez deň niekto vytočí večer sa partnerovi posťažujeme aký "blbý deň" sme mali. To, že nám niekto pomohol, potešil nás berieme ako samozrejmosť a o tých hovoriť "netreba". Alebo treba práve preto, aby sme aj takto "okľukou" mohli tomu niekomu povedať že ho máme radi.
