Do mesta sa šlo, lebo Etka néni potrebovala ísť k lekárovi. Je to stará, polodementná (to nie je urážka, to je diagnóza!) tetuška na invalidnom vozíku. Odviezli sme najskôr ju so sestričkou, ktorá jej robila doprovod. Lekárka je v úzkej uličke v centre mesta a vodič sa s mikrobusom nevedel inak postaviť len tak, že mierne blokoval vstup do nej. (A zase by sme boli pri tých nešťastných bariérach, ale o nich dnes nechcem ...) Vytiahol z úložného priestoru invalidný vozík, pomohol sestričke vyložiť tetu z auta a uložiť ju do vozíka a niekedy v priebehu toho sa to stalo - veľké trúbenie a rozčúlený hlas z okienka auta: "Čo tu stojíte s tým hovadom?!?" Náš vodič pánovi vysvetlil že len vyložíme imobilnú pani u lekára a "už tu nie sme". "Ale ja sa potrebujem dostať domov, ja v tejto ulici bývam, tak rýchlo, dobre?" znel skôr vyšteknutý príkaz ako slušné upozornenie. Samozrejme že dobre, veď sme len vyložili tetu a frčali sme ďalej.
Stojím v banke, potrebujem dať jeden trvalý príkaz a urobiť jeden prevod, čo je "práca" tak na 5minút aj s pozdravom a prianím príjemného víkendu. Kto ma zbadá tomu je na prvý pohľad jasné že nie som celkom v poriadku - chodítko (zrejme) nenosím ako módny doplnok. Napriek tomu sa predo mňa drzo vopchali dvaja páni s tým že oni nemajú čas ako invalidi. Času mám dosť, o to pokoj, ale príde mi to bezohľadné nie konkrétne voči mojej osobe, ale voči zdravotne, momentálne aj telesne postihnutému človeku. (Toto nie je sebaľútosť, len konštatovanie)
Sme na ceste "domov". Sestrička sa nás pýta či nám nebude vadiť, keď si ešte niečo vybehne vybaviť na poštu. Samozrejme že nebude, veď končí o siedmej večer a to už sa na poštu nemá šancu dostať, konštatujeme spoločne. Dodávam "Sme predsa ľudia, tak buďme ľuďmi." Otočila sa ku mne a hovorí mi: "Viete ako rada toto počujem? Ale dnes po prvý krát má niekto takýto prístup." Pýtam sa jej ako to myslí, veď boli u lekára, kde sa tak trošku očakáva ľudský, ak nie ohľaduplný prístup jedného k druhému.
Máte ho (ten ľudský prístup) vidieť. Stará pani si pýtala vodu lebo bola smädná a sestra v ambulancií ju poslala nech sa ide napiť na wc, tam je vodovod. To, že ona mala v ambulancií na umývadlo položený plastový pohár bola jedna vec, asi by niekomu korunka z hlavy spadla keby tetinmu doprovodu povedal žťe veď jej naberte do pohára, voda nám tečie.
Už odchádzali, keď pomalý výťah zastavil na prízemí takmer sa doň vtlačila mladá pani ktorá sa veľmi ponáhľa. Neviem či chcela aby sa s ňou teta vyviezla tam kam sa ona ponáhľala a potom nech si ide teta svojou cestou, ale ak hej tak mala trošku zvláštnu predstavu.
Pri podobných zážitkoch mi napadne jeden starší vtip.
Babka nastúpi do autobusu plného sediacich školákov. Jeden chlapec sa jej pýta: "Babka, rada by ste si sadli?" "Veru, aj by som si sadla ..." priznáva babka, na čo jej chalan odpovedá: "A kde do --- si chcete sadnúť, keď je to tu všetko obsadené?"
A tak vás prosím, keď najbližšie stretneme človeka, buďme aj my človekom ...
