Sama na psy nedám dopustiť, sú to inteligentné tvory ktoré sú schopné neskutočnej oddanosti a človeku veľmi pomáhajú. A to nemám na mysli len asistenčé či vodiace psy, ale aj takých tých "obyčajných" domácich miláčikov, ktorí robia spoločnosť osamelým ľuďom. Veď taký pes je právoplatným členom rodiny - neprejdete po dvore alebo neodídete do práce skôr, ako mu poviete pár slov, poškrabkáte ho za uchom, alebo sa na neho aspoň usmejete. A tak to má byť, každý živý tvor potrebuje cítiť, že tam, kde žije, ho majú radi.
Jeden extrém je, že niekto dokáže nemú tvár týrať. Ubiť, alebo priviazať niekde v lese k stromu, lebo nám už sa zunoval tak čo s ním ... Ľudia sú žiaľ schopní ešte horších vecí, ale o tých polemizovať nemusíme. Nie je o čom, lebo sa zhodneme že toto sa nerobí.
Ja viem, keby sa nerobilo, tak na sociálnej sieti nemusíme čítať statusy typu "SOS, na tej a tej ulici pri garážach leží zúbožený psík, viete mu niekto pomôcť?" akýto status väčšinou sprevádza fotka hafana v groznom stave a komentáre typu: "aká sviňa toto dokáže?" Čítali ste však status ktorý fotkou dokumentuje biedny stav človeka? Asi zlý príklad - veď ľudia si môžu pomôcť sami, bezdomovci sú ja neviem akí zlí a vôbec ...
Použijem teda lepší príklad. Pred pár rokmi mala suseda psa. Keď šla niekde, kde ho nemohla vziať so sebou milý hafan musel zostať doma a keď mu bolo dlho najskôr štekal, potom za ňou nariekal. Prišla som do vchodu a jeho nárek som hneď zaregistrovala. Vybrala som si zo schránky poštu a triedila som ju opretá o zábradlie na reklamy ktoré som chcela nechať v krabici na papier a to, čo mohlo prejsť za dvere môjho bytu, keď som začula zvláštny slabý zvuk. Zastala som, či sa ešte zopakuje. Prišiel znova. Jemné potiahnutie nosom. Vyšla som na najbližšie medziposchodie a tam na schodoch sedelo dieťa a ticho plakalo. to bol ten zvuk, uvedomila som si a chcela som sa drobca opýtať kde má rodičov, prečo tam sedí - samo dieťa na schodoch - to predsa nie je normálne. Vtom do vchodu vošiel sused. Čakajúc na výťah ma pozdravil a asi aby reč nestála sa ma rozhorčene pýta: "Počujete toho Mrkvičkovej psa? Určite tu takto plače už pol dňa a ona si niekde chodí po meste!" Odzdravím a hneď hovorím: "Pravdaže počujem, ale tu je samé nejaké dieťa, poďte sa prosím vás pozrieť, či ho náhodou nepoznáte." Sused ďalej pokojne čaká na výťah ktorý práve prišiel, no kým nastúpi ešte mi hovorí: "Ale povedzte, chudák ten pes, ako trpí ..." Mala som chuť skríknuť na neho, nech se...kašle na psa, že tu plače dieťa, no to už sa po schodoch blížili ďalšie kroky a hlas ďalšieho suseda oslovil dieťa, či chce ešte dlho trucovať alebo ide s ním domov. Viac som sa nestarala, vedela som "koľká bije". No sused ktorý šiel pekne domov to nevedel a predsa sa rozčuľoval nad psom ktorý trpí (a bolo mu jedno že na schodoch sedí a plače dieťa …)
Máme psie hotely, psie salóny krásy, už som kdesi čítala o psej reštaurácii. Kam ale speje naša spoločnosť keď nás osudy psov trápia viac ako osudy ľudí?
