Ľudia ešte nezabudli, že aspoň v nedeľu si treba urobiť čas na spoločný rodinný obed, ktorý potom spoločne trávime "voľne pohodení" po obývačke. myslím si a ten pocit ma hreje pri srdci. keď sa budem z kostola vracať z okien kuchýň už bude znieť hrkot tanierov a vône budú o trošku intenzívnejšie. Bude sa dopekať mäso, doškvrčia posledné rezne na panvici a polievke už chýbajú len rezance na ktoré už sa varí voda.
Kázeň bola fajn. Nášmu kaplanovi môžem veriť lebo viem že sa svojim veriacim venuje. Nie je to taký ten stredoveký kazateľ, ktorý z kancľa chrlí oheň a síru pekelné, lebo sprostý ľud sa do bodky nedrží slova Písma. Je to človek, ktorý pomáha rodinám v núdzi, venuje sa starším ľuďom ktorých nemá problém navVonku je celkom príjemne a tak si na chvíľu sadám na lavičku, kým pôjdem domov. Čo čert nechcel, práve pred "mojou" lavičkou sa zišiel hlúčik asi štyroch babiek. Varí vraj nevesta/dcéra, tak sa neponáhľajú. Zato ich jazyky pracujú na plné obrátky. Za 5 minút prebrali od tých užitočných informácií (v tom a tom obchode majú akciu na neviem čo), až po veci, ktoré sa mi teda počúvať nechce - že tá a tá "má papulu" prísť do kostola keď sa rozvádza, a neviete prečo sa rozvádza? no neviem, ale vraj ... Toto počúvať naozaj nemusím. Už sa rozpadol aj hlúčik miništrantov. Pán kaplan sa pozrie na tetky ktoré ho zdravia a stíšia svoj prejav. Muž v sutane sa na pár krokov vráti a pýta sa tetušiek či sa im páčila kázeň. Ženy sa dušujú ako im z mysle čítal a akú pravdu mal. Kňaz sa len usmieva, popraje požehnanú nedeľu a ide si po svojej ceste. A ktovie či ženám došlo že ich vlastne napomínal ... navštiviť doma a bezdomovci vedia že keď je naozaj zle, na fare sa im dostane pomoci. Že by to malo byť normálne, ba samozrejmé, vieme všetci. A vieme aj to, že to tak nie je.
Témou kázne bola sila slova. Súčasťou bola aj povesť, kde múdra dcéra vykúpila svojho otca spod trestu smrti tak, že kráľovi priniesla jeden deň najlepšie a ďalší deň najhoršie jedlo na svete. Po oba razy priniesla varený hovädzí jazyk. Symbolika jazyka ktorý môže byť vynikajúci, keď ho využívame s úctou voči druhému ale odporný, keď ním ľuďom ubližujeme.
Ešte oznamy, záverečné požehnanie, na záver Celá krásna si, Mária. Čakám kým sa nával pri dverách trošku uvoľní. Nemusím sa tam tlačiť, nikam sa neponáhľam.
Na schodoch sa kaplan s miništrantmi dohovárajú na nejakej popoludňajšej besiedke. Medzi kostolom a múzeom je pľac, kde sa vytvoria prirodzené hlúčiky ľudí, ktoré sa behom 10 minút rozpadnú. Jedni sadajú do áut lebo bývajú na druhom konci mesta a MHD v nedeľu nehrozi, ďalší si idú pre bicykle a mnohí tak ako ja, peši.
Stretávam Darinku. Bývame kúsok od seba, ale nestretávame sa, aj keď je členkou v našej organizácií. Pýta sa ma na zdravie a či bude pripravovaná akcia, na ktoru by chcela priviesť aj vnuka s kamarátom. Jasné, nahlásim kolegovi nech s nimi ráta.
Vonku je celkom príjemne a tak si na chvíľu sadám na lavičku, kým pôjdem domov. Čo čert nechcel, práve pred "mojou" lavičkou sa zišiel hlúčik asi štyroch babiek. Varí vraj nevesta/dcéra, tak sa neponáhľajú. Zato ich jazyky pracujú na plné obrátky. Za 5 minút prebrali od tých užitočných informácií (v tom a tom obchode majú akciu na neviem čo), až po veci, ktoré sa mi teda počúvať nechce - že tá a tá "má papulu" prísť do kostola keď sa rozvádza, a neviete prečo sa rozvádza? no neviem, ale vraj ... Toto počúvať naozaj nemusím.
Už sa rozpadol aj hlúčik miništrantov. Pán kaplan sa pozrie na tetky ktoré ho zdravia a stíšia svoj prejav. Muž v sutane sa na pár krokov vráti a pýta sa tetušiek či sa im páčila kázeň. Ženy sa dušujú ako im z mysle čítal a akú pravdu mal.
Kňaz sa len usmieva, popraje požehnanú nedeľu a ide si po svojej ceste.
A ktovie či ženám došlo že ich vlastne napomínal ...
