Helene Thiesen

1
Jún, 1951. Prístav v Nuuku, Grónsko. 22 grónskych detí sa plaví do Dánska. Deti (všetky medzi 5 a 8 rokmi) majú ostať v Dánsku len pol roka, potom sa majú vrátiť späť do Grónska. Namiesto toho skončí šesť detí adoptovaných dánskymi náhradnými rodinami. Zvyšok sa vracia do Grónska, ale už nikdy nebudú žiť s vlastnými rodičmi. Vyrastú v detskom domove v Nuuku a svoju vlastnú reč, grónčinu, zabudnú. Stanú sa cudzincami vo vlastnej krajine.

"Na čo som myslela, keď loď vyplávala? Rozmýšľala som, prečo mám ísť do Dánska. Prečo som neostala doma pri mame súrodencoch? Prečo som bola takto potrestaná?"

Helene Thiesen, 58-ročná pedagogička (pozn. text bol písaný v r. 2004*), bola jedným z 22 detí, ktoré vybrali dánske úrady, aby prišli do Dánska. V tom čase mala 7 rokov.

Deti boli súčasťou pokusu, ktorý koordinovali dánske úrady v spolupráci s organizáciami Červený kríž a Red Bernet (Záchrana dieťaťa). Pokusné deti sa mali naučiť perfektne po dánsky, mali byť prvými bilingválnymi žiakmi, ktorí by inšpirovali ostatné grónske deti k tomu, aby sa naučili po dánsky. V roku 1951 bolo Grónsko ešte stále dánskou kolóniou. Krátko po druhej svetovej vojne ho navštívili dánski štátni úradníci a ostali šokovaní biedou a hladom, ktoré videli. Bolo treba robiť niečo, čo by do Grónska prinieslo pokrok. To si vyžadovalo, aby viacerí Grónčania získali vzdelanie alebo dobrú prácu, ale to mohli len v prípade, ak vedeli po dánsky.

Spomínaných 22 detí bolo vybraných z toho dôvodu, že boli siroty, pochádzali z chudobných pomerov a boli nadpriemerne inteligentné. Ale pretože bolo ťažké nájsť dostatočný počet detí, do projektu nakoniec išlo aj šesť detí, ktoré mali žijúce matky. Jedným z nich bola aj Helene Thiesen.

"Matkine vysvetlenie bolo, že ma na cestu do Dánska vybral kňaz. Ale ja som si istá, že tam bol iný dôvod. Staršia sestra bola prvorodená a brat bol jediný syn. Synov sa matky nevzdávajú. Takže som ostala len ja."

2
22 vybraných detí pochádzalo prevažne z chudobných rodín z dedín a rodiny v často nerozumeli tomu, s čím súhlasili. Odmietnuť ponuku by možno pre dieťa znamenalo horšie vyhliadky do budúcnosti. Ako už bolo spomenuté, v tých časoch bolo nemožné získať vyššie vzdelanie bez znalostí dánčiny. Niektoré rodiny sa domnievali, že deti odchádzajú na niečo ako prázdniny, iné rodiny čakali, že deti budú pol roka v detskom domove v Nuuku. Otec Heleny Thiesen zomrel, keď mala šesť rokov. Krátko nato prišla do Dánska, aj keď rodina nebola chudobná.

"Kým môj otec ešte žil, pracoval na dobrej pozícii ako rádiotelegrafista. Mali sme vlastný dom s pohovkou, kuchyňou a kvetmi v oknách, takže istým spôsobom doma vládli dánske pomery. Napriek tomu som vyrástla v detskom domove."

Dnes býva Helene Thiesen v príjemnom domčeku v Stensved, v južnom Jutsku. V Dánsku prežila takmer celý svoj život. Je vydatá za Dána a má dve dospelé deti. Má zaujímavú prácu v sociálnej oblasti a darí sa jej lepšie, než mnohým iným deťom, ktoré boli v roku 1951 do Dánska vyslané. Osem z týchto 22 detí je už mŕtvych, z rozpávania im blízkych sa dozvedáme o smútku, starostiach a rozvrátení osobnosti. Príbehy týchto 22 detí a pozadie experimentu boli podkladom knihy "I den bedste mening - S najlepším úmyslom" sociálnej pracovníčky Tine Bryld, kniha vyšla v roku 1998.

3
Na začiatku pobytu v Dánsku bývala Helene a ostatné deti v prázdninovom rekreačnom centre Fedgården.

"Dánsko bolo krásne ako raj. Dánsko voňalo. Pamätám si na vôňu stromov, kvetín, na všetky tie nádherné farby. Ale aký to malo význam v porovnaní s tým, že chýbala matka a domov? Stála som a pozerala sa na tú krásu a bola súčasne úplne sama so svojimi myšlienkami. Mali sme len jedného tlmočníka, takže som sa s dospelými o svojom smútku nemala ako porozprávať. Mala som len 6-7 rokov a chcela, čo chcú všetky deti: byť spolu s mamou a súrodencami."

Po skončení pobytu vo Fedgården sa Helene dostala do náhradnej starostlivosti na dvoch rozličných miestach; najskôr do rodiny lekárov, pretože dostala vážny ekzém. Ekzém prišiel súčasne so šokom nad odlúčenosťou od rodiny. Keď vyzdravela, dostala sa do inej pestúnskej rodiny.

Po roku a pol vycestovalo 16 z 22 detí späť do Grónska. Domov, k svojim rodinám - myslela si Helene. Ale keď v prístave uvidela matku a súrodencov, nedokázala sa s nimi dohovoriť. Zabudla hovoriť po grónsky a rodina po dánsky nehovorila. Do knihy "S najlepším úmyslom" svoj zážitok opísala Helene Thiesen sama:

"Na móle stála mama a sestra. Bolo to už viac ako rok, čo som ich videla naposledy. Opatrne som zišla cez mostík a vybrala som sa k nim. Mama si sadla ku mne a ja som jej rozprávala a rozpávala. Ale ona sa len usmievala. Prečo nič nehovorí? Potom som si uvedomila, že ona po dánsky nerozumie a ja už neviem po grónsky. Nikdy nezabudnem na bolesť, ktorá sa mi rozliala v hrudi, keď som zistila, že nerozprávame rovnakou rečou. Staršia sestra s dlhými zapletenými vrkočmi tiež len stála a usmievala sa. Viac času sme nemali, autobus nás odviezol do nového detského domova. Pamätám si, ako som rozmýšľala - prečo nemôžem ísť domov k mame a súrodencom - a kedy ich znovu uvidím."

4
Udržiavať kontakt s rodinou bolo ťažké napriek tomu, že rodina bývala v Nuuku, kde sídlil aj detský domov Červeného Kríža.

"Bývali sme v tom istom meste, ale aj tak to bolo jedno, keďže sme sa navzájom nevídali a nerozprávali tou istou rečou. Je to skutočne ťažké môcť sa len usmievať na sestru a brata a dokázať povedať len "ti hi". Nemôcť rozprávať veľmi bolelo." Dnes udržiava Helene Thiesen kontakt len s nevlastnou sestrou. S matkou takmer nerozpráva.

16 detí chodilo v Nuuku do dánskej školy spolu s dánskymi deťmi. Ale len čo prišli do kontaktu s grónskymi deťmi, nedokázali s nimi komunikovať. Posmešky boli preto na dennom poriadku. V 14 rokoch dostala Helene tuberkulózu a na 10 mesiacov sa dostala do sanatória. Tu bola obklopená grónskymi ošetrovateľkami a deťmi, ktoré hovorili len po grónsky. Len zriedka sa odvážila niečo povedať, aby sa jej nikto nevysmieval.

"Bola som všetkým na smiech, pretože som nevedela po grónsky, aj keď som vyzerala ako Grónčanka."

V detskom domove sa deti mohli po dánsky rozprávať len so sebou navzájom a s riaditeľkou domova, Dánkou Dortheou Bengtzen, volanou Benze. Ak sa niektorý z grónskych pomocných pracovníkov rozpával s deťmi po grónsky, dostali od riaditeľky pokarhanie. Výsledkom bolo, že deťom z experimentu ostala dánčina ako materský jazyk, zatiaľčo grónčinu zabudli. Niektoré sa ju nenaučili nikdy, niektoré sa k nej dostali ako dospelí.

Helene sa naučila po grónsky sama ako šestnásťročná. Spomína, ako si ju chcela vybrať ako predmet na strednej škole, ale odpoveďou bolo nie. Namiesto toho si musela zvoliť francúzštinu. "Takže som si mohla chodiť hore po Grónsku a hovoriť si "parlez vous francais"," hovorí Helene s hnevom v hlase.

5
Pravdu o svojom živote sa Helene dozvedela prineskoro. Stalo sa tak náhodou v roku 1991, keď sa v rámci svojej práce dostala do kontaktu s Tinou Bryld.

"Kde si vyrástla?", spýtala sa Tine a naraz sa vo mne vyplavili všetky staré pocity. "Ale prečo si bývala v detskom domove, keď tvoja matka žila?" pýtala sa Tine ďalej a na túto otázku som nedokázala odpovedať.

Jedného dňa zavolala Tine zo štátneho archívu, kde sa nachádzali dokumenty a listy týkajúce sa prípadu.

"Sedíš?", opýtala sa, a potom mi porozprávala celý príbeh: že sme boli pokusné deti vybrané dánskymi úradmi a naraz som tomu začala rozumieť. Preto sme nemohli hovoriť po grónsky, preto sme sa nemohli rozprávať s vlastnou rodinou."

Helene Thiesen svoj osud často oplakávala, dnes v nej zostal hnev. Hnev na dánske úrady a hnev na organizácie Červený kríž a Red Barnet, ktoré stáli v pozadí experimentu, ktorý mal grónske deti zmeniť na dánske jedným obrovským zásahom do ich životov. Po tom, ako prípad vyšiel na verejnosť, dostala Helene Thiesen ospravedlňujúci list. Ten však nedokázal utíšiť jej hnev.

"Celý život sme boli obeťami podvodu. V ten deň roku 1951, keď sme vyplávali z Grónska, sme stratili všetko: pocit patriť niekam. Ľudia okolo nás v nás videli nejaké čudné deti, ktoré chceli rozpávať len po dánsky. Ale my sme inú reč neovládali. Bolesť nad stratou rodiny a kultúry, tá nepominie nikdy."





Pozn.: Grónsko bolo dánskou kolóniou do zmeny ústavy v roku 1953. 1. mája 1979 dostalo autonómnu vládu.



Neviem ani, či sa to celé snažím pochopiť. Možnosť 40-ročného zatĺkania v krajine ako je Dánsko, kde prístup k informáciám má teoreticky každý. Na druhej strane až sebabičujúci postoj po odhalení kauzy a jej prezentovanie cudzincom v rámci jazykového vyučovania s prístupom: máte právo o nás vedieť všetko. Myslím na Slovensko v päťdesiatych rokoch, na komunistické monsterprocesy a zdá sa, že ani tu sa nie je čím chváliť. Spomínam si na teórie učenia jazyka, ktoré boli vtedy brutálne ovplyvnené behaviorizmom a povrchným zameraním na "správanie" a "input - output" a dôsledným ignorovaním všetkého nemerateľného. Vlastne áno, ja sa to snažím pochopiť, natoľko podánčená už som. Nie som natoľko podánčená, aby som takúto knihu nazvala "S najlepším úmyslom". Asi by som ju nazvala "Z cudzieho krv netečie", toľko ku kolonializmu a jeho humánnejším stránkam.


* som sama vypočítala!!!