Ghazala a Emal

Príbeh Ghazaly a Emala

Príbeh Ghazaly a Emala začal klasicky - mladí sa stretli a zaľúbili. Čoskoro sa situácia skomplikovala, keďže rodina dievčaťa so vzťahom nesúhlasila a mladí sa rozhodli neposlúchnuť a utiecť. Rodina a príbuzní pár prenasledovali, až kým si Ghazalina teta, 40-ročná matky štyroch malých detí, nezískala dôveru mladej dvojice a vylákala ich na stretnutie, na ktorom sa údajne mali s rodinou zmieriť.

Hľadanie pomoci

Podľa denníka metroXpress hľadali Ghazala a Emal pomoc u rôznych dánskych úradov. Najskôr sa obrátili na políciu, ktorá ich odmietla, pretože chýbali konkrétne vyhrážky. Podporu nenašli ani na viacerých iných úradoch a núdzovom telefónnom čísle 112. Nakoniec to bol okres Middelfart, kde im pomohli. Dostali prísľub obecného bytu a ochotná úradníčka im pomohla vybaviť dokumenty, aby sa mohli nasledujúci deň zosobášiť. Ghazale poskytli brožúrku s adresami krízových centier pre prípad, že by sa Emalovi niečo stalo. Obrad prebehol v tichosti, svedkami boli dve pracovníčky magistrátu, z ktorých jedna cestou do práce Ghazale kúpila kytičku kvetov. O dva dni neskôr pár postrelili, pričom Ghazala útok neprežila. Našli pri nej brožúrku o krízových centrách. Emal útok prežil, ale hrozby voči nemu neprestali, a tak je od septembra pod stálou policajnou ochranou.

"Vraždy zo cti "

Aj keď "vraždy zo cti" hneď evokujú moslimské prostredie, nemožno si ich s islamom spájať automaticky. Tento fenomén je hlboko ukotvený v kultúre najmä vidieckeho prostredia v krajinách ako je napríklad Pakistan alebo Turecko, píše JP Århus. Nevera či neposlušnosť ženy je pre rodinu takou hlbokou urážkou, že ju vyváži len smrť vinníkov. Typicky nechá rodina zodpovednosť na jednom, najčastejšie najmladšom synovi. Ten vraždu vykoná a na súde sa odvolá na nešťastnú náhodu.

Vraždy sa však vyskytujú aj v niektorých veľkomestách Stredného východu, ako napr. kurdsko-tureckom Diyarbakire, kde sa kvôli nim za posledných šesť rokov viedlo 59 súdnych sporov a kde tomuto riešeniu rodinných problémov vyjadrilo v prieskume verejnej mienky podporu 37% obyvateľov.

A vyskytujú sa aj v západnej Európe. V krajinách, ako je Dánsko, vyviazli dosiaľ páchatelia relatívne lacno. Prednedávnom takto oslobodil švédsky najvyšší súd švédsko-afgánsku rodinu a obvinil len priameho páchateľa. Podobne skončil aj súdny prípad v apríli v Berlíne, kde na seba zobral vinu najmladší brat a zvyšok rodiny bol oslobodený. Podľa denníka JP Åarhus pritom napr. ženské organizácie v Turecku už roky bojujú za to, aby vina v takýchto prípadoch bola posúdená komplexne.

Nádej na slobodnejší život pre moslimské ženy

Ghazalin otec, ktorý podľa všetkého vraždu naplánoval a riadil, bol tento týždeň odsúdený na doživotie. Tento trest sa v Dánsku udeľuje tak zriedka, že si momentálne v celej krajine odpykáva doživotný trest len okolo dvadsať väzňov. Vysoké tresty dostali aj všetci, ktorí pomáhali hoci len tým, že páchateľov na miesto činu doviezli. Polícia vypočula 40 svedkov a preverila 6000 telefonátov, z ktorých vyplýva, že vražda bola plánovaná a všetci zúčastnení vedeli, čo sa deje.

Nie sme naivní, vyslovili sa rôzne autority ohľadne významu rozsudku. Neočakávame, že "násilie zo cti" prestane z jedného dňa na druhý. Existuje reálna možnosť, že sa vykonávanie vrážd presunie do krajiny, odkiaľ rodina pochádza, a európske úrady o nich len stratia prehľad. Ale rozsudok vyslal jasný signál, že takéto konanie je neprípustné a nebude tolerované.

Rozsudok bude mať medzinárodné následky, tvrdí popredná odborníčka na násilie súvisiace s urážkou na cti, Unni Wikan. Ovplyvní európske organizácie a organizácie OSN, ktoré sa "násilím zo cti" zaoberajú.

Pohľad z blízka na šatku aj pod ňu

"Vraždy zo cti" sú spájané s islamom. Spájať naopak islam automaticky s nimi mi nedáva zmysel. Odkedy stretávam moslimov sa mi s islamom spájajú živí ľudia. Poznám osobne ženy moslimky, v šatkách aj bez nich, s rôznych vzťahom k svojmu náboženstvu, k tradíciám a k novému domovu. Sú medzi nimi také, ktorých jedinou získanou kvalifikáciou je štrikovanie a háčkovanie, a také, ktoré vyštudovali medzinárodný obchod. Poznám tvrdohlavú Libanončanku, ktorá ako deväťročná definitívne odmietla nosiť šatku. V Berlíne som zas poznala ženu, ktorá utiekla s malým dieťaťom pred vojnou v Bosne a neskôr ťažko fyzicky pracovala a živila rodinu, pričom po práci a jazykovom kurze doma obsluhovala svojho nezamestnaného manžela. Poznám moslimku, ktorá chodila do katolíckej školy a zvláštne sa jej zdá len to, že sa to zvláštne zdá nám.

Stretla som Iračanky, Turkyne, Maročanky, Alžírčanky. Všetky tieto ženy boli tak rôzne, že pre ne sotva nájdeme niečo spoločné. Vo všetkých bol zvláštny mix tradičného a nového, arabského či afrického a európskeho skombinovaného s vlastným príbehom. A viem, že by som sa mnohých dotkla, keby som ich s touto neľudskou tradíciou spájala.

Tento článok nebol o islame. Bol o zvrátenom násilí, ktoré sa chce ospravedlniť pochybnou tradíciou. A o malej, opatrnej nádeji.






Zdroj: JP Århus, Politikken, metroXpress, Urban, TV2 - internet