Ako mi slzy kanuli

Pozor na sny, plnia sa! Na svadobných fotkách máme úchvatné prírodné scenérie s elektrickými stĺpmi a rozmazaných... čo to je, ľudia? Najcennejší kúsok, nevestu s bielym mikrobusom (ale mercedesom) majú svokrovci zarámovanú a vystavenú. Oni sú voči mne takí dobrí...

Autor príhovoru Milan (navrhol nám tykanie) je kňaz , ktorého prítomnosť som si vydupala u príbuzných, u miestneho kňaza, niekto to vybavil u biskupa. Na ďalšie dupanie mi energia nezostala, takže ujo s repete-mixom prišiel tiež. Osud (karma!) mi prispel a naplánoval Milanovi termíny tak, že sa nemohol vykrútiť a neprísť (ani neviem, či som mu poďakovala).

Príhovor (kázeň?) uviedol príkladom z prírody. Dve riečky, ktoré sa do seba vlievajú, Orava do Váhu, ona a on, symbolika splynutia i idyla je zrejmá. Nemyslím, že som v ten deň bola úplne svojprávna. Bez donútenia som sa usmievala a prikyvovala všetkému.

Ale Milan to otočil a kľudne si prehlásil, že jemu sa takéto prirovnania nepáčia. Rieka, ktorá sa vleje do inej, už nie je. Ostane len jedna. Aj keby si dali nové spoločné meno, ich identity sa rozpustia. Nie sú. Ľudia zamreli a keby som mohla prestať dýchať, prestala by som tiež (v skutočnosti som na dýchanie zabudla už niekedy ráno).

Ponúkol nám víziu, s ktorou sa dokážem stotožniť aj dnes, keď ma začínajú v postkunderovskom prázdne opantávať feminizmy.

.............
Sme pútnici na Ceste. Budeme po nej kráčať, ale rozhodli sme sa, že spolu. Možno si raz podáme ruku, keď sa ten druhý potkne. Možno sa rozdelíme o jedlo či vodu, ak tomu druhému bude chýbať. Možno... Tá neistota a pritom zaviazanosť ľudí rozplakala. Mám dôkazový materiál.
.............

Predstavujem si, ako dvaja ľudia na ceste po čarovnom svete spoločne ruka v ruke odháňajú muchy, či vlastne chmáry a všetkým okolo kanú slzy , nezakrývajme to: závisti, tak to bolo myslené, nie? Tiež mi hrozí váľanie od smiechu po zemi, tak si ešte zaspomínam, ...

... ako sme si povedali taký veršík ( v katolíckom obrade je jedna verzia, keď odpovedáš na otázky. Vybrali sme si tú druhú a sľub vyslovili sami). Keď sa mi v mikrofóne zachvel hlas, dúfala som, že si to nik nevšimne. Splašene som si vyvolávala nechtami bolesť na dlani, tak ma to učil ocino: ak ťa bolí hlava, klepni si kladivom po ruke, zabudneš. Ale Milan ma ešte postrčil: Len si poplač, Martinka... Uškrnul sa a všetkým prítomným bonzol, ako som sa mu vysmiala, keď mi túto situáciu prorokoval. Čo spovedné tajomstvo?!?

Tak som sa rozrevala, čo už. Ľudia sa (mi) smiali, nepochybne som vniesla to “ slnko a šťastný smiech do všedných dní ”. Povedala som:

R., prijmi tento prsteň na znak mojej úcty a vernosti, blablabla, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života...a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej.

Len toľko k legalizácii (čohokoľvek).