Našťastie pre nás, jej rodičov, slovenčina sa stala pre našu dcérku (2,5r.) dominantným jazykom. Pristupuje k nej nonkonformne, ale pomerne neflexibilne. Čo je razdané, je dané, systém neznesie mnoho zmien.
Preto potrebuje mať„cúkromie“. V cúkromí záchodíka si rozvíja svoje bludné teórie: pokopalina salaši slaninu..., znie bytom slovenská ľudová. V chvíľach intenzívnehonapätia stúpa aj hlasitosť, až kým nezaznie víťazný hymnus: sedela som na buku,hajaja, kukuku.
No, dcérenka moja,teraz si minimálne tematicky trafila vedľa, toto nebol buk... a uškŕňamsa.
Zároveň si kladiemotázku, čomu vlastne rozumieš? Taký „Kohútik jarabý“, na ktorom odrástli ajtvoji rodičia, má cynicky brutálny text, a tak sa nečudujem, že poláme ľabiu, potomho babiju, napokon ho pobovaju. Ani sa nechystám opravovať ťa. Ale už viackrátsom ti vysvetľovala, že pelikán a „pelikánska" vidlička, ktorou pichá do bacilov Mach a Šebestová, nemajú veľa spoločného. A žefutbal na ihrisku si nezahráme s loptou, ktorú tu chlapci „zabudovali“.
PesničkaKukulienka je iná, deťom príjemne zrozumiteľná. Spievame si ju už dávno.
„Kukulienka, kde si bola...?“
A vtedy sompochopila. Kukulienka bola stále pri nej. Jej bola určená aj tá pesnička.
Moja dcérka siv náručí stíska svoju plyšovú...lienku.
