Keď sme v Aarhuse našli strom, na ktorom boli uviazané cumlíky pre Vílu, ostala Terezka prekvapená. Netrvalo dlho a trpko sa rozplakala. Nechcela nám povedať, prečo. O pár dní sa ale všetky cumlíky v dome záhadne stratili.
Cumlíkovník č. 1
Matka vo mne sa rozhodla využiť situáciu. Sugestívne som naznačovala, kto by v zmiznutí mohol mať prsty. Opatrnými formuláciami som sa vyhýbala klamstvu. Nemusela som. Víla si na svojej anonymite nezakladá a s tým som nerátala. Terezka mi cez slzy vysvetlila, čo sa v skutočnosti stalo. „Veď ja som ju predsa videla. Bola tu... Ja som jej vravela, že ešte nie, že ešte nechcem... A ona ich aj tak zobrala. Nechcem vílu. Povedz jej, nech mi vráti... Nech mi vráti môj cumlík. Nechcem čokoládu ani cukrík, len jej to povedz...“
Myslite si o mne čo chcete, ale cumlíky som nehľadala. Bála som sa, že ich nájdem. Neverím na Víly, ale na správne načasovaný pedagogický zásah. Večer Terezka zaspala za minútku, hoci sme ju museli držať za ruku. Ešte pred polnocou sme si s manželom šli pre istotu ľahnúť tiež (áno, rodičia chodia občas spať nie od únavy, ale pre istotu). Neskoro. Terezke akurát prišlo smutno.
Viem, stačilo k nej pár krát prísť, potichu niečo povedať pokojným ale rozhodným hlasom, pohladiť ju po hlavičke a odísť, ako radí kniha „Každé dieťa sa môže naučiť spať“. Ale Richard je buď krátkozraký vizionár, alebo má inú definíciu na výraz „pár krát“. Chcel spať a práve ho to vôbec nebolo treba učiť. A tak začal hľadať. Urobil všetky štandardné operácie: vyhodil hračky z krabíc, prehľadal poličky s oblečením, pretriedil knihy a papiere s ceruzkami. Odsunul posteľ, odhodil periny a dal dole aj plachtu. V polospánku ma mrazilo, že ich nájde, bol taký dôsledne cieľavedomý...
Pri nadštandardných úkonoch, ako je vyzliekanie perín a vankúšov, som ho už len v duchu ľutovala. A on ich našiel. V obliečke vankúšika, takej, ktorá sa zapína zipsom, a teda omylom sa dnu nemôže dostať nič, našiel stratené cumlíky. Všetky pekne pokope. Pred nami bolo päť pokojných hodín spánku.
Ráno som Vílu znosila pod čiernu zem za bezcitnosť voči malým deťom. Iba naše ani nie trojročné dieťa ostalo flegmatické: Veď to som si ich tam PREDSA ja schovala! Len som na to predsa TROCHU zabudla...
A pozrelo sa na mňa takým pohľadom, na aký si tuším musia raz zvyknúť všetci rodičia: Mami, si iná?
Záver: niekto PREDSA TROCHU zabúda, niekto je PREDSA TROCHU iný. V správach večer spomínali, že sa Víle toho dňa nevysvetliteľne silne čkalo.
cumlíkovník č. 2
Drahá Cumlíková Víla, tu sú moje cumlíky, dávaj na ne pozor. Zdraví Victor, 3 roky.
Drahá Cumlíková Víla! Ja predsa nechcem, nechcem...
Foto: mb
