reklama

Z Otavalo do hôr (Ekvádor - 5. časť)

O desať minút pol piatej stepujem na stanici, ale nikde nikoho. Žiaden autobus, žiadne výkriky Kíto, Kíto... Nikto nič. Teda okrem troch psov, ktoré sa mňa vyrútili spoza odstavených autobusov, inak by som si myslel, že mesto vymrelo. „Pripomínam vám klobásu? Voniam ako rezeň?" pomyslím si, pričom poslušne cúvam od diaľkových spojov, kde majú psy asi svoj brloh.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Čakám desať minút, polhodinu, trištvrte, ale nič sa nedeje. V blízko pristavenom taxíku zazriem taxikára, ktorého prebúdzajú dva páry tínedžerov. Všetci štyria si sadajú dozadu. Nechápem prečo, ale len čo sa zavrú dvere, začnú sa oba páry náruživo bozkávať. „Deti pracháčov sa vracajú z flámu," usmievam sa v duchu a potom mi to dochádza: „Flám - včera bol piatok! Do pekla, dnes je sobota! Všetci spia, preto tu nie je taký frmol ako včera, keď bol pracovný deň!" Čakám, kým sa psy vyrútia za taxíkom. V predošlé dni som si totiž všimol, že tento šport majú rady, dokonca nemajú problém bežať pred nárazníkom a ceriť zuby do značky auta aj celú minútu.

Našťastie ma pred vracajúcou sa svorkou ubráni vrátnik autobusovej stanice. Kontrolujem vývesku s odchodmi, všetko sedí, dokonca medzi štvrtou a šiestou ráno malo do hlavného mesta odísť hneď niekoľko spojov, a to aj napriek tomu, že je sobota. Nechápem. Záhadu mi napokon objasní predajca lístkov, ktorý prichádza o pol šiestej.

- Tie spoje chodia zo zastávky, ktorá je o dve ulice ďalej, - ukazuje do tmy. - Každých desať minút ide autobus do Quita.
„Do riti, a to mi nevedeli povedať včera?!" Pýtam sa, kde presne nájdem tú zastávku, ale nie je šanca, aby mi to bez znalosti angličtiny vysvetlil. Upokojuje ma však, že
o šiestej ide prvý spoj aj odtiaľto. „Pohodička, však čo, postál som si tu na zime hodinu a pol, nič sa nedeje," smejem sa na neodškriepiteľnom fakte, že stačí nenačítať jeden údaj chodu mesta a už je prúser na svete.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu


Niečo po ôsmej vystupujem v Quite na severnej autobusovej stanici Carcelén, kde sa dozviem, že ak chcem pokračovať do mesta Latacunga, musím sa premiestniť na južnú autobusovú stanicu, ktorá sa volá Quitumbe. Kupujem si za dolár lístok, plus dvadsaťpäť centov pýtajú za réžiu stanice. Autobus ide až o polhodinu, a tak si krátim chvíľu sledovaním domácich, pričom sa snažím nenápadne fotiť dve malé dievčatká, ktoré neustále odbiehajú od mám a hrajú sa so všetkým, čo nájdu na zemi. Chýbajú mi moje „ženy". Predstavujem si malú Sárku, ako - kým som preč - rastie ako z vody. Pred chvíľou som Ivke napísal správu. V Otavale O2 nemalo partnera, až v Quite mi znova nabehol signál cez spoločnosť Movistar. Prichádza mi odpoveď: „... Sárka včera prvýkrát zliezla schody ritkou dole..." Odviezol som ženu aj Ráchel k Ivkiným rodičom, nech im je veselšie. Svokrovci sú zo Sárky namäkko, žena má teda výdatnú pomoc, oddýchne si. Presne viem, o ktoré schody ide. Neraz som ju otáčal ritkou k ich hrane a dával jej jednu nôžku dolu. Ale malá Sárka sa na to ešte necítila, obrátila sa ku schodom tváričkou a čakala, kedy ju zoberiem na ruky. Nič som nesilil, vedel som, že to raz príde. „A teraz to prišlo a ja pri tom nie som. Nič na tomto svete nie je zadarmo, všetko si pýta svoju daň a toto je obeť, ktorú musím zložiť na oltár cestovania," utieram si v duchu slzy, lebo moja fantázia mi okamžite premieta film, kde sa tá jej „najmenšia" riťka na svete otáča k schodom, šmátra jednou nôžkou po niečom tvrdom a keď to dosiahne, opakuje to druhou nožičkou. A potom zasa a zasa, až kým už niet kam ísť. Zliezla. Kukám sa, ako sa hrajú roztomilé maličké Ekvádorčanky, držím smútok lásky na uzde. „Ach, koľko podôb má láska."

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Autobus obchádza celé mesto, trvá mu to hodinu. Južná stanica Quitumbe ma milo prekvapí až šokuje. Je moderná, oproti severnej omnoho väčšia. Disponuje dvomi poschodiami, všade vládne čistota, milí policajti, fungujúca informačka, množstvo predajných okienok na lístky, každé s iným konečným mestom. Až tam mi dochádza, aký majú v autobusovej doprave systém. Nechodia tu spoje ako u nás, teda že idú jedným smerom a zbierajú postupne po mestách cestujúcich. Tu vyrazia priamo do cieľového mesta. Teda akoby z Bratislavy vychádzali spoje špeciálne len do Trnavy, Trenčína či do Nového Mesta nad Váhom. Hneď v Bratislave by sa naplnili a už by nikde nestáli. Trenčiansky spoj by si to fičal rovno do Trenčína, Trnavu by míňal.

„Spravil som chybu. Mohol som ísť z Otavala priamo do Latacungy a ušetril by som si toto presadanie," karhám sa chvíľku, ale potom si hneď odpúšťam. „Nie, rodí sa vo mne ekvádorská bytosť. Je ešte maličká, učí sa, pozoruje, zisťuje, čo ako funguje. Každým dňom budeš týmto bratom a sestrám rozumieť čoraz viac, dostaneš sa do ich sŕdc, všetko ťa naučia."

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ako v Bratislave, však? Sme v južnej časti Quito...

Obrázok blogu

Vianočky veľké ako hlava...

Obrázok blogu

Južná moderná autobusová stanica.

Konečne mi aj docvakne, prečo všetci vykrikujú zo svojich predajných búdok cieľové mesto napriek tomu, že nad okienkom je vždy výrazne napísané. Jeden smer totiž môžu „obhospodarovať" viaceré cestovné spoločnosti. Napríklad pre Latacungu boli vyhradené tri peróny. Pred tým naším stála najmenšia rada, naopak ten prvý mal hada až po dvere vestibulu a kým prišiel náš autobus, konkurenčná spoločnosť naplnila a odoslala tri spoje. „Lepšia reklama alebo cena. Je to presne ako v Mexiku, jeden smer, viaceré dopravné spoločnosti, iné ceny," vravím si a pokorne čakám na môj vytúžený autobus, pričom sledujem, ako sa pri jednom snaží nejaký muž napchať do zadného batožinového priestoru stromy podobné bambusom. Sú dlhé, je ich veľa a vodičovmu pomocníkovi dáva silne najavo, že bez nich necestuje. Len čo ich tam konečne nejako napratali, prišlo už aj naše „premiestňovadlo".

Cestou do Latacungy si píšem román Plynutie. Chlapec predo mnou otvoril okno a pokojne zaspal. Až večer sa objavia následky. Ľavé oko ma bude tak bolieť, že keby sa dal vrátiť čas, zavriem to okno napriek tomu, že poruším chlapcovu osobnú zónu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Quito

Obrázok blogu

Čistička topánok v Latacunge

O necelé dve hodiny autobus končí v Latacunge. Zrazu sú navôkol mňa iní ľudia. Prekrásne otavalské kroje zmizli, vidieť tu viac chudoby. Duša sa tu cíti nesvoja. „Vždy to tak býva, dušička moja, čo nevieš? Stačí nám deň, dva a zasa sa budeme cítiť na novom mieste ako doma. Ale keď doň prvýkrát vstupujeme, vždy sme nesvoji. Pamätáš sa na indický Amritsar? Ako si vtedy pišťala, vraj Arabi niééé... A ku sklonku večera, po nádherne strávenom dni si bola nadšená. Prekrásny palác, úžasne ľudsky vymyslená vývarovňa pre ľudí hocijakého spoločenského postavenia, park, množstvo rozhovorov... Všetci mladí na ulici sa s tebou fotili, čo chceli mať záber s čudným belochom. A tu iba presadáme, hneď ideme do hôr, poď, nájdeme náš spoj do El Chaupi," upokojujem ju.

Pýtam sa ženy s poľovníckym klobúkom na hlave, či tento autobus ide do El Chaupi. Trochu je zmätená, čo chcem v tej dedinke robiť, ale pritakáva, že áno, a šikuje ma k šoférovmu pomocníkovi. Nastupujem do spoja a len tak-tak zadržiavam smiech. Všetky ženy majú na hlavách podobný smiešny poľovnícky klobúčik! Niektoré na ňom ešte aj pierka či odznak. Starší muži majú taktiež klobúky, len mladí chalani zrádzajú zvyky, prešli na šiltovky. No mladé baby nie, tie sú v krojoch a s klobúkmi. V duchu sa usmievam. „Pokoj, chlape, ony by sa tiež smiali, keby prišli do Auparku." Chcem si ten autobus s poľovníkmi na výlete odfotografovať, tak to skúšam trikom cez deti, ktoré sedia na motore. Lenže tie záporne krútia hlavami, na čo sa mi dostáva výsmech od celého autobusu, lebo niet v ňom človeka, ktorý by sa nepozeral, čo ten divný beloch stvára. Vzdávam to, fotka nebude.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Za toto sa na Slovensku "zatvára". Tam je to bežný presun zvierat - v batožinovom prietsore vedľa batohov.

Šoférov pomocník mi hádže veľký batoh do batožinového priestoru hneď vedľa zviazaných kohútov. „Veľmi mi ho nedoďobte," robím na nich prstom no-no-no! Ako kráľovi mi ponúknu ministerské kreslo hneď vedľa vodiča, no nestojím oň.

- Nie, ďakujem, idem dozadu. Som obyčajný človek, nemám rád takéto vymoženosti, - slušne odmietam, lebo viem, že pravý život zažijem len medzi domácimi. Mladý ma teda usádza vzadu. Neskôr si všimnem, že všetci majú lístky s miestenkami, ktoré si zadovážili na stanici, no ja žiaden lístok ani miestenku nemám. Tie sa totiž kupujú na hlavnej stanici. Keď nastúpite počas jazdy, dávate mince pomocníkovi. Samozrejme, ak už sú sedačky obsadené, máte smolu. Bežím sa mu teda priznať, kým nie je neskoro, on ma však pokojne vracia späť na miesto. Mám to ako beloch za vymoženosti.

Autobus sa plní trištvrte hodiny, až sa v chodbičke nedá ani pohnúť. Ľavé oko, čo mi v predošlom spoji ofúklo, ma bolí. Spomínam si na Moravana Juraja, ktorý sa chcel v Quite zbaviť príťaže v batohu a strkal mi do dlane očné kvapky, na čo som mu rezolútne odvetil, že ja s očami nebudem mať žiaden problém, že si ich nezoberiem. „Ach, život, ty si iný fičúr! Krásne ma učíš a hneď mi aj na podnose nosíš ozvenu toho, v čom sa vystatujem," skladám životu poklonu, nech bolesť čo najskôr ustane.

Obrázok blogu

Stojíme, robí sa cesta...

Obrázok blogu

Najradšej by som zaspal, ale na poslednú chvíľu do autobusu nastupuje postaršia žena s dieťaťom a zostáva stáť nado mnou. Vstávam a ponúkam jej miesto. „Tú hodinku akosi vydržím. Vy ste tu doma, to ja som vám zobral jedno miesto. Je to váš spoj, ja som tu cudzí, keby ma nebolo, sedíte," prihováram sa jej v duchu a teším sa, že som vykonal pekný skutok. Ani vo sne by mi nenapadlo, že pôjdeme viac ako tri hodiny a že toto je počas dňa jediný spoj do oblasti, kam mám namierené. A to som koketoval s myšlienkou, že si pozriem mesto a pôjdem až nejakým večerným autobusom. „Ach, aký naivný. Ale ďakujem vám, anjeli moji, že ste ma do tohto spoja postrčili, ušetrili sme jeden deň," prihováram sa mojim strážcom, ktorých mám celý húf.

Sadám si na zem k zadným dverám, čo opäť vyvolá salvy smiechu v zadnej časti autobusu. „Ach, poľovníci, ste vy ale veselý národ," usmievam sa na nich. Ale nakoniec aj miesto na schodoch uvoľňujem jednému staršiemu poľovníkovi a poľovníčke. Celkovo mi ich oblečenie pripomína garderóbu hercov z nemeckých erotických filmov, ktoré po páde socíku frčali na programoch RTL či SAT1 v piatok alebo v sobotu večer. Ak sa nemýlim, boli tieto komédie točené v oblasti Tirolska a herci tam súložili bez toho, aby si vyzliekli spodnú bielizeň. No čo, všetko sa dá, keď človek zapojí fantáziu.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Medzi poľovníkmi

Konečne sa pohýname a estráda šokujúceho pokračuje.
- Prepáčte, bla-bla-bla, - prihovára sa vodičov pomocník celému autobusu. Pokračovanie jeho slov som nezachytil, odpustite mi všetci, ktorí sa učíte po španielsky a smejete sa mi, ako aj vy, čo ste perfekcionisti a boli ste okradnutí o pár slov.

V každom prípade sa všetci stojaci po jeho príhovore okamžite krčia k zemi. Túto hru poznám z viacerých krajín a nazval som ju Nálet. Autobus sa totiž nemôže pohnúť, ak niekto stojí v chodbičke, jednoducho všetci musia sedieť a kto sa nezmestil, tak musí ísť ďalším spojom. Pre národ poľovníkov to značí zajtra. Pomocník zakaždým bystrým indiánskym okom zbadal policajné hliadky a vopred „chodbičkárov" (a teda aj mňa) krikom varoval, na čo sm sa všetci zohli. Kým sme vyšli z mesta, prečkali sme tri nálety.

Autobus sa začína šplhať do kopca a ja by som nikomu neuveril, že prvýkrát začne klesať až po hodine a pol. Interiér „premiestňovadla" pre poľovníkov je špinavý, nevyvážia to ani červené, oku poľovníka možno lahodiace záclonky. Kde-tu vidno poškodené sedadlo, odtrhnuté čalúnenie. V žiadnom prípade sa to však nedá porovnať s autobusom, ktorým som šiel do panamskej džungle Darién, či s bežným indickým autobusom, kde by sa dali do špiny vyrývať umelecké diela. Napriek tomu začínam silne túžiť po dôkladnom umytí rúk. Takéto pocity nemávam často, pretože svojmu telu ponechávam slobodu rozširovať si databázu svojich bakteriálnych nepriateľov, nech silnie. No teraz sa bojím čo i len si odhryznúť záder na prste, nech neumriem na otravu krvi.

Po polhodine spoj zastavuje, tretina lovcov zvierat sa rúti von. Teším sa, že si sadnem a pospím si. Trošku ma však znepokojujú zabudnuté obrusy, deky, obliečky (či ako nazvať to, čo nosia ženy poľovníčky prehodené cez plecia) na sedadlách, a tak vyčkávam. Ešte sa ani jedna časť cestujúcich nestihne vytlačiť von z autobusu smerom k akejsi budove, pravdepodobne obchodu, kde si asi chcú doplniť to, čo chýba doma (zmierujem sa s tým, že zo sedenia nič nebude), a už sa ako protivlna dnu valia deti s podnosmi
s jedlom. Je ich snáď tisíc. Minimálne tisíc, lebo vzduch zaplnili levitujúce tácky, taniere, mištičky či iné nádoby s pokrmami. Chodbička si neoddýchla, stále je megaplno. Tam kuracina, hentam ryža, tu ryby a iné pečené mäso na špajdli...

Že sa to nedá, veď najprv musia jedni vystúpiť a až potom môžu druhí vojsť? Ľudia, v Indii som šiel do potkanieho paláca Karni Mata. Uctievajú tam tieto zvieratá natoľko, že im vo veľkých hrncoch varia jedlo, jednoducho celý chrám je preplnený potkanmi. Po ceste k nemu musel môj autobus zastať, lebo práve išiel vlak. Spustili sa závory, vlakový zamestnanec zavesil na obe strany priechodu zámky väčšie ako peceň chleba. Oproti sebe zastali dva a dva autobusy. Neriešiteľná situácia, mat, lebo už ani cúvať sa nedalo, čo sa na ne nalepili ďalšie vozidlá. Lenže vlak prešiel, zámky sa odomkli, závory sa zdvihli a veľká cena Indie sa začala. Proti sebe vyštartovali štyri autobusy. Neuveríte, ale všetky prešli a ani sa neškrabli!!! Ak by som mal k tomu ako inžinier nakresliť hrubý technologický postup, nemám šancu. Pre mňa sa udial paranormálny jav - pre nich bežná vec.

Bežný deň poľovníkov pokračuje. Všetci sa tlačia dnu k svojim sedadlám, rockový koncert vrcholí prídavkami, lebo deti predávajúce jedlo v chodbičke sú priam nesené na rukách smerom von. Poľovníkov obslúžili neuveriteľne rýchlo. Obchod, pri ktorom sme mali prestávku, bola pekáreň, a tak si všetci do jedného kúpili sladké pečivo podobné našim lúpačkám. Desiatky, stovky, ba až tisícky lúpačiek zaplnili horný úložný priestor autobusu, veď chodbička je plná, niet tam už čo položiť. Kde nie sú nohy, tam sú vrecia so zrnom či s kukuricou alebo iné prepotrebné veci pre dedinský horský život. Ja napríklad lýtkom pridŕžam nejaký drevený pracovný nástroj podobný situ. Neviem to presne určiť, lebo je uschovaný vo vreci na zemiaky, identifikujem ho len dotykom.

Všetci začali jesť! Celý zájazd poľovníkov prežúva! Aj tí, čo v prvej etape úniku autobusu z mestskej špičky spali, teraz hlcú ostošesť! Tu padajú za obeť hladu lúpačky, tam hranolčeky od predávajúcich detí, hentam malé indiánča dostalo do svojich nemotorných ručičiek špajdľu s mŕtvym vtákom (kura). Aj by som si vybral nejakú hamku z ruksaka, ale keď som si predstavil hordy mikróbov na mojich dlaniach, ktoré každú minútu menia pozície od držadiel, cez opierky ufúľaných sedadiel, až po bočnú lištu horného odkladacieho priestoru, rozhodol som sa zotrvať pri anorektickom režime. Už neviem, kam sa mám pozerať, nech nemusím sledovať toto bizarné divadlo, a tak sa otáčam dozadu, aby mi zrak padol presne na dve vyťahané prsia ženy, ktorej som uvoľnil miesto. Dojčí práve svoje malé. „Uch, masaker, tak je to mama, nie babka," povzdychnem si a utekám očami niekam ku stropu, ktorého sa bojím, lebo som taký vysoký, že sa môžem kolenom (myslím tým svoju plešinu) oprieť o strop. Zrazu ma niečo škrabe na prstenníku pravej ruky. Snáď tisícročný dedko svojím dlhým žltým nechtom skúša kvalitu prsteňa, ktorý nosím na ruke.

- Striebro, deduško, bežné striebro, - vravím mu po slovensky, usmievam sa na neho, ale popravde už neviem, čo s toľkou energiou. Toto je rumba, jedna šupa za druhou. Je to presne ten deduško, ktorý sedí podo mnou a predtým si desať minút dával dolu pravú ponožku a dvanásť minút ľavú. Žiaľ, narodil som sa s obrovskou vnímavosťou, odpustite mi, poľovníci, vidím všetko. Aj dieru na košeli pod ľavou pazuchou muža, ktorý dobehol ako posledný a stopol bus tesne za prvou zákrutou stanice. Bolo to chvíľu po tom, ako sa šoférovi na tretí pokus podarilo vyhnať z vozidla predavača papájí, ktorý sa ako na just brodil uličkou extra pomaly. Nepredal nič - nepochodil, tak ako jedna teta, čo nestihla náš autobus. Bežala pomedzi autá asi tridsať metrov za mužom s dierou pod pazuchou a napriek tomu, že ten niesol dve ťažké vedrá, on to stihol, no ona nie.

Pozorujem aj dieťatko, ako pokojne papá mäsko zo špajdle. Je nešikovné, každý druhý kúsok mu padá na maminu sukňu. Tá všetko vidí, ale nehreší ho. Čo tam po pár mastných fľakoch na oblečení, prvoradé je, aby dieťa cítilo harmóniu a lásku. Synček ju miluje, myslí aj na ňu, občas jej pchá kúsok jedla do úst - krása. Keď dopapá, mamina mu otvorí okno, na čo malý šikovne vyhodí špajdľu na cestu. Ona ho pohladí, on sa pritúli. Nádhera. Koľko podôb má láska? Milióny...

Chlapček sediaci pred nimi je už školák. Aj on vyhodí prázdny plastový tanier i fľašku od kokakoly na cestu. Robia tak všetci. Mlčím. Pamätám si, ako som sa ešte ako vysokoškolák stal laktovegetariánom a všetkých som poučoval, že by nemali chodiť po tráve. Bol som na smiech, ani jeden trs trávy som nezachránil, iba som strácal energiu.

Otáčam radšej hlavu dozadu, dal som mamine dosť dlhý čas, aby dodojčila. Áno, jej maličký chlapček sa už hrá na špinavej zemi autobusu. Má parťáka. Pekne oblečená žena sediaca cez chodbičku spustila na zem o niečo staršieho chlapca. Ten práve búcha prázdnou plastovou fľašou naše mliečne batoľa do tváre. Mamina svoje dieťa bráni, agresorova matka naopak podriemkáva. Mám za to, že je to žena z bohatšej rodiny. Keď však po dva a polhodinovej ceste vystupuje pri osamotenom dome, postavenom iba zo sivých betónových tvárnic, prestávam bádať súvislosti zo života poľovníkov.

Sledujem, ako sa batoľa motká po dlážke vozidla. Keď sa mu fľaša zakotúľa pod sedadlo, náš šikovník skláňa hlavu a lezie bez strachu za ňou. V duchu mu tlieskam za jeho výkon. Mama ho ťahá za gate a berie ho znova na kolená, na čo malý spúšťa sirénu a znova si vybojováva špinavú dlážku. Autobus sa natriasa, jeho hlávka sa mihá dva centimetre od ostrej železnej páky na posúvanie sedadla. Mama to vidí, ale nechá ho tak, nech sa udrie, poučí sa. Malý ani nezamrnčí, len sa posunie ďalej. Skvelé!
Po vyše dvoch hodinách trmácania sa do kopcov, presne vo chvíli, keď desaťminútová pieseň s refrénom Hosa Mária znie po šiesty raz, autobus zabrzdí. Náš pruh zastavili, prerába sa cesta. Muži močia, poľovníčky sa vyvalili na zaprášenú trávu. Deti z priľahlých domov pribehli predávať citrusové plody. Ja fotím ako besný, indiánski poľovníci o mňa už stratili záujem. Vedia, že som divný, už ich nemôžem prekvapiť. Po dvadsiatich minútach sa náš pruh opäť pohýna. Prvýkrát zažívam, čo dokážu ekvádorskí šoféri: všetko! Kvalitná nová cesta zmizla, ideme po hline, ktorá sa zúžila do jedného priechodného lievika. Po pravej strane priepasť ako do pekla. Z mojej výšky to vyzerá strašidelne, poľovníci sa však tvária unudene, jasné, však tadiaľto chodia denne. Stačí, aby sa pod jedným kolesom odlúpil kus zeme, a letíme do neba. Všetci. Poľovníci aj podivín s nevídane modrými očami.

Dúfam, že ide len o prechodný úsek, ktorý opravujú, ale ku konci cesty Fittipaldi za volantom reže zákruty medzi skalami tak, že zadná časť vozidla sa mihá desať centimetrov od kamenno-hlinených stien. Sme v takej výške, že sme sa spojili s hmlovinou, ktorá zvykne opanovať vysoké pohoria. Vodič pred každou ostrou zákrutou trúbi, akoby bol pod vplyvom narkotík. „To chcem vidieť, ako nám to pomôže, keď sa náhodou stretne s podobným bláznom sediacim v trambuse," pomyslím si a prosím všetkých mojich anjelov, nech prestanú hrať pexeso a sústredia sa na moju osôbku. Motor totiž stále frčí ako besný vlk, zavýja a mieri si to so zdvihnutým nosom priamo do mrakov.

Obrázok blogu

Ujo pasie svoje prasiatko

Postupne sa autobus vyprázdňuje, dokonca sa mi uvoľňuje miesto. Neubehne ani štvrťhodina, čo si vychutnávam sedadlo, a telo už nemusí vymýšľať všetky možné polohy pripomínajúce čínsku abecedu, keď ku mne pribieha vodičov pomocník a kričí na mňa:
- El Chaupi, El Chaupi!
Veľký batoh končí v prachu cesty. Teší ma, že jeho vonkajší obal nejaví známky oďobania. Má to jednoduché vysvetlenie, tie kohúty nemohli takúto cestu prežiť, museli v tom priestore lietať od steny k stene ako Remek v skúšobnej kabíne.

Opustenie autobusu malo byť vyslobodením, ale opak je pravdou. Pár poľovníkov s deťmi, ktorí vystúpili z čertovej lopaty so mnou, ako aj pár „náhodne" sa zhlukujúcich domácich, ktorí v živote nevideli takého vysokého ľudoopa, mi záporným kývaním klobúkov dáva vedieť, že žiaden Hostel Bladimira Gala nepoznajú. Vracajú sa mi slová Moravanov: „V El Chaupi budú čakať džípy. Bladimir, majiteľ hostela, tam bude určite tiež. Odvolaj sa na nás, postará sa o teba."

Obrázok blogu

Domy po ceste do hôr

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Som v peknom zadku...

- Je tu nejaký iný hostel či hotel? - pýta sa zo mňa pani Nádej, ale hneď pri vyslovení posledného slovíčka sa kopem do zadnice. „Hotel? Paľko, býva tu dokopy sedem ľudí, čo nevidíš, v akej si riti?"
Samozrejme, že žiaden hostel nemajú, slovíčko „hotel" už vôbec nemalo význam spomínať, nepoznajú ho. Dochádza mi, prečo sa ma autobusový pomocník v Latacunge trikrát pýtal, či chcem ísť skutočne do El Chaupi.

Buďte šťastní, Hirax

Aktivity Hirax (vstupné jeden úsmev)


18. 10. 2013, 19:09, Rockpub, Martin, koncert so skupinou RAMCHAT. Plus Vendeta, Byond Flesh a Eufory.

19. 10. 2013, 18:30 - 19:30, Banská Bystrica, Cestovateľský festival Cestou necestou - premietanie Ekvádoru - Koľko podôb má láska

19. 10. 2013, Banská Bystrica, TIrish, „Manifest of Brutality 4.“: koncert so skupinou RAMCHAT

22. 10. 2013, 17:28, Košice, Verejnej knižnici Jána Bocatia, Hviezdoslavová 5.

23. 10. 2013, 19:09, Groteska, Poprad, Zimná 54: Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)

24. 10. 2013, 19:09, La Coca Club, Spišská Nová Ves, Zimná 54, "Večer slov" - Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)

7. 11. 2013, 17:17, Považská Bystrica, kaviareň Swim club

11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta

13. 11. 2013, 18:41, Bratislava, miesto bude upresnené. Čitačka - Šlabikár šťastia plus bratislavský krst nového Hiraxovho románu "Plynutie".

14. 11. 2013, 19:01, Bratislava, Horáreň v Horskom Parku - rozprávanie, premietanie o Hiraxovej ceste Ekvádorom a bratislavský krst knihy Ekvádor - Koľko podôb má láska. Vstupné 1 korunu.

15. - 16. 11. 2013, Bratislava, Bibliotéka - celý čas budem v stánku Martinus k dispozícii k podpisom, foteniu i rozhovorom :-)

15. 11. 2013, Bratislava, Blibliotéka - moja Bibliočítačka od 18 do 19 hod na P1.

16. 11. 2013, Nové Mesto nad Váhom, koncert so skupinou RAMCHAT.

28. 11. 2013, 17:57, Martin, Slovenské komorné divadlo, Veľký martinský krst románu Plynutie, ekvádorského cestopisu Ekvádor - Koľko podôb má láska a piatej Hiraxovej básnickej zbierky K svetlu. Ako už je zvykom, každý dostane grátis jeden Hiraxov román. Zatiaľ udobrení hostia: Sofia (šamanka, dobro a láska), Zdenka Jordánová (autorka knihy Tvoje dieťa ako šanca pre teba a iných ezoterických bestsellerov). Ďalší dvaja hostia sú v jednaní. Do veselosti zaspieva Juraj Hnilica (Nothing, Bačova fujara) a do harmónie vás pri usádzaní privedie dvojčlenná kapela z Prievidze Dhanyavad.

30. 11. 2013, Zakamenné, Kultúrny dom, Helenine oči, RAMCHAT, Beyond Flesh + ešte jedna rocková kapela.

5. 12. 2013, 17:09, Púchov, Divadlo Púchov, divadelná sála, Honnigove námestie 2002. Čítačka Šlabikár šťastia.

11. 12. 2013, 17:07, Nitra, Fórum mladých (Mediahaus), Fraňa Mojtu 18, Nitra. Parkovanie je blízko a od 17 hod je zdarma.

12. 12. 2013, Lefantovce, penzión Elefant

23. 12. 2013, Martin, Rockpub, koncert so skupinou RAMCHAT


Pavel Baričák

Pavel Baričák

Bloger 
  • Počet článkov:  631
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643" href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643">Anketa</a> od <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/" href="http://blueboard.cz/">BlueBoard.cz</a> Zoznam autorových rubrík:  Vždy pripravený!Šlabikár šťastia 3.Šlabikár šťastia 1.Šlabikár šťastia 2.Vzťahy (Úvahy)Tak plače a smeje sa životZachráňte malého Paľka!Po stopách komediantaSárka Ráchel BaričákováSex (Úvahy)NEVERŠOVAČKY (Básne)PRÍBEH MUŽA (Básne a piesne)SEKUNDU PRED ZBLÁZNENÍM (RománKÝM NÁS LÁSKA NEROZDELÍ (RománRAZ AJ V PEKLE VYJDE SLNKO/RomČESKÁ REPUBLIKA (CESTOPIS)EGYPT (Cestopis)Ekvádor (Cestopis)ETIÓPIA (Cestopis)FRANCÚZSKO (Cestopis)INDIA (Cestopis)JORDÁNSKO (CESTOPIS)KOSTARIKA (Cestopis)Mexiko (Cestopis)Nový Zéland (Cestopis)PANAMA (Cestopis)POĽSKO (Cestopis)SLOVENSKO (Cestopis)THAJSKO (Cestopis)USA (Cestopis)VIETNAM (CESTOPIS)

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu