Dcérke som ešte vysvetlil, že sme tu na Zemi iba na určitý čas a smrť je súčasť života. Potom boli prázdniny, tie zimné boli dlhé...
Ešte koncom januára tam to zvieratko bolo, napriek tomu, že denne okolo neho prešli stovky ľudí z toho sídliska, množstvo rodičov s deťmi, psíčkarov so svojimi miláčikmi. Pomaličky hnilo.
Majiteľka jednej martinskej kaviarničky, moja dobrá známa: "Paľko, minule ti jeden pár, ktorý vyzeral slušne, zaplatil odišiel. Prišla som zbierať poháre z ich stolu. Ten sa mierne kýve, to musím priznať, ale zasa nie až tak veľmi. Vieš čo spravil? Chytil úplne nový časopis, ktorý som ráno kúpila pre ľudí, nech majú ku káve čo čítať, zohol ho na polovicu a strčil ho pod nohu. Ja to nechápem!?!"
Dnes som chcel zaparkovať na jedno parkovisko. No vodič s veľkou LIAZkou vykladal palety do blízkeho obchodu, tak som stál, kým si dokončí robotu. Čakal som osem minút, potom som vyšiel za ním a vidím, že tam má tri voľné metre. Pokojne som mu povedal: "Pane, môžem vás poprosiť potiahnuť vaše auto o meter a pol dopredu? Nech môžu prejsť aj ďalšie autá zaparkovať. Ďakujem."
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
