Čitateľka s týmito príznakmi mi písala, že sa nevie zbaviť obrovského strachu, ktorý sa v nej zakorenil. Pýtal som sa jej na detstvo, ako k nej pristupovali rodičia, či boli prísni, chválili ju, venovali sa jej, proste som ju nabádal, nech si pospomína. Odpoveď už tušíte aj sami: „Fúúú, boli prísni. Teda hlavne mama. Nikdy ma nechválila. Raz som jej to vytkla... ešte na základnej škole... že nemám žiadnu motiváciu sa zlepšovať, keď ma nikdy nepochváli. Odsekla mi, že ani ju babka nezahŕňala pochvalami. Ocko bol, naopak, ten dobrý, láskavý, všetko mi dovolil. No hlavné slovo mala vždy mamka. Myslela som si, že ten strach sa u mňa prejavil až v puberte, ale minule som počula od mamy príhodu, ako ma dali ako štvorročnú na korčule. Vraj som sa odmietla pustiť steny. Aj keby ma rozkrájali, tak by som neurobila ani krok.“
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu