V piatok večer snáď šialenstvo ustane. Zastrčíme vyplazený jazyk naspäť do úst, vlajku kravaty vyvesíme na košeľu a budeme do celého sveta vysielať úsmev a pohodu. Potom prídu dva dni obžerstiev, chodenia po rovnako rovnako unudených rodinách a možno príde na Štefánskej zábave aj k vyliatiu mozgu, nech sa konečne odpojí. Dostihy o jednom koňovi na pár hodín prestanú.
Každý rok sa mi v tento čas vracajú otázky, či k sebe nemôžeme byť milí v hociktorí bežný deň v roku. Či na to skutočne potrebujeme symbol hviezdy, narodenia Ježiška. Či sa naozaj musíme počas celého života dopovať motiváciami ku konaniu dobra a nestačí jediná myšlienka: „Chcem sa stať lepším človekom, mením seba a tým mením svet. V každú jednu minútu môjho bytia."
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
