Písmo:
A-
|
A+
Otvorila veko,
do podpalubia Zeme
a kričala
a bľačala
a revala
a vrešťala
ako zmyslov zbavená.
Sliny jej tiekli
ako besnému psovi,
z duše padali
trosky sĺz i kamene.
Vagóny žiaľu
lavíny smútku
gejzíry bôľu.
Vraví mi:
„Neuveríš! Nikomu nezáležalo na mene!!“
Kým bolesť spravila sa,
koruna listov padla do trávy.
Zostala si tam len tak ležať,
Zem privrela veko,
prvýkrát priala ti.
Uši však uväznili tvoje slová,
šialene búšiace na dvere.
Boli horšie
ako dobre hodený bumerang,
vracali sa mi do tlamy:
„Do piče! Prečo mi neodľahlo?“
Bál som sa ťa to spýtať,
bo triasla si sa jak osika.
No dnes som našiel odvahu,
tak to máš:
„Ty hlúpa a otvorila si ten správny dekel?!“
Hirax
