Môj kamarát Jano nevedel piť. Zistili sme to už ako mladí pubertiaci, keď sme sa snažili potykať si s alkoholom cez lacné jablčné víno. Chcel sa stále biť, hádal sa. Dokonca sa hádzal pod autá a špeciálne si vyberal ten najväčší kaliber - kamióny. No radosť. Mali sme čo robiť, keď sa Janko zúčastnil „akcie". Všetci mu dohovárali a on si to uvedomil. Skutočne sa stal „dvojročákom" - vypil si maximálne dvakrát do roka. Aj keď to vtedy vždy stálo za to, páčilo sa mi, že v ostatné dni si nevypil ani jedno pivo a slušne odmietal čo i len jediný „liečivý" panák. Toto dokáže len málo ľudí a ja som si ho za to veľmi cenil a držal mu palec.
Raz som šiel do baru výnimočne v nedeľu večer. Kamarát bol po roku doma z Anglicka, chcel pokecať. Čašníčka nás milo upozornila, nech to dnes nepreháňame, že včera sa tu prišiel doraziť nejaký muž, prešiel cez cestu a tam bez vetrovky za kostolom do rána zamrzol. Žartovne som odvetil, že som oblečený dobre. Na druhý deň som sa dozvedel, že to bol môj kamarát Janko a včera mal jeden z tých dvoch dní v roku. Žiaľ, posledný.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
