Začnem roztúženými lienkami, nech nehovoríte, že nimi stále len končím aby som si nahnal veľkú karmu (čo je pochopiteľne pravda :) Dnes ale nie, všimnite si, dnes ich dám úplne na začiatok a kým dôjdete na koniec článku, aj na nich celkom zabudnete, verte mi, už si na ne ani nespomeniete, ako ste ich tu zasa raz videli vyvádzať.
Od tejto chvíle som sa rozhodol vynechať komentáre a nechať prehovoriť už len silu samotných fotografií. O nasledujúcom obrázku sa napríklad nič napísať nedá ani keby ste chceli - jeho dychberúca kompozícia zbavuje pohľadom zmámený mozog diváka schopnosti vyjadriť slovom akúkoľvek myšlienku, umožňujúc mu tak mĺkvo si vychutnať jedinečnú dokonalosť prírody v jej nekonečnej pestrosti farieb a tvarov.
Ani ďaľšie obrázky si s predchádzajúcim v ničom nezadajú. Veď sa len na ne pozrite aké sú nádherné. Ako výnimočne úchvatné a nevídane pôvabné vo svojej oku lahodiacej prirodzenosti sú tie kvety. Nedá sa o nich vážne nič povedať. Ani slovo. Ani dve. Už vôbec nie 45.
Možno si teraz niektorí hovoríte: Bože, aký je namyslený ten človek, hanba mu ako chváli tie svoje obrázky, to sa predsa nemá. Tak moment.
A čo kuchári? Tí nechrlia superlatívy jeden za druhým keď varia? A nikto sa nesťažuje, že nevymysleli kravu alebo bazalku. "Uuuhm," hovoria oblizujúc si z prstov prakticky čokoľvek, trebárs aj zeler (pričom všetci vieme, že zeler je hnusný :), "to je fantastické" dodávajú s plnými ústami. “To by som mohol jesť hocikedy!” A davy doma slintajú, pričom cez obrazovku môžu akurát tak prd zistiť či je to fakt také skvelé. Preto verte mi, ja som proti kuchárom úplne malá ryba. Ja si tu len vystavujem fotky. Nič viac a nič menej :)
Biély kvet ešte raz, tentokrát ako chobotnička.
No a na tomto mieste, ako som už spomínal, mali byť lienky. Lenže nie sú. Je tu totiž lienk-A! Ha!
