Letný snajper

Pomaly zakladám náboje do komory. Ťuk, ťuk. Jeden za druhým, štíhle valčeky miznú v štíhlych otvoroch. Keď dopadne posledný, spokojne sa usmejem. Plný zásobník, to mám rád. Ďalšie náboje, ak by bolo treba, čakajú v brašni. Teraz už ostáva len položiť nedočkavý prst na spúšť a lov sa môže začať. Budú sa ma strániť. Budú sa predo mnou ukrývať. Budú po mne škaredo zazerať. A niektorí, niektorí sa ma budú báť.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (19)

Prečo idem práve ich smerom? To nemám kam inam chodiť? Čo ak chcem uloviť práve ich? Veď ani nie sú učesaní a vôbec... Ale nezazlievam im nič. Majú totiž pravdu, chcem ich dostať. Žiadne pózovačky a nacvičené úsmevy, na to sú rodinné oslavy. Teraz, keď mám konečne niečo, čo sa už dá ako tak nazvať zoomom, sa zo mňa stal, no, buďme úprimní, taký menší paparazzi. Alebo aj väčší, ako chcete. Moje obete sú zvyčajne:

hlboko pohrúžené do niečoho...

hlboko pohrúžené do niekoho...

deti...

pohrúžené deti (dnes je to tu samé hrúženie :))

niekto zboku...

niekto ďaleko...

niekto odzadu...

moji priatelia...

ktokoľvek priviazaný...

člováci v pohybe...

niekto, kto vás celkom isto nedobehne...

niekto zjavne vo výbornej nálade...

unavení a rozjarení...

kolegovia pohrúžení (heh) do fotenia ...

...niekoho koho im takzvane na drzovku ukradnete :)

A niekedy vás pritom dokonca aj prichytia :)

P.S. Nie, po hube som ešte od nikoho nedostal :))