Počas dlhých mesiacov vybavovania hypotéky, stavebného sporenia a vyberania si bytu (práve som si odohnal všetkých čitateľov mladších cca 25 rokov, smola) bol pre nás moment odovzdania kľúčov a zabuchnutia dverí akýmsi majákom, za ktorého svetlom sme sa ku koncu už len viac menej zotrvačne trmácali (tr-tr) ako podvečerný hmyz. Keď onen vytúžený moment nakoniec predsa len nastal, zrazu na nás namiesto očakávanej radosti doľahlo uvedomenie si množstva všetkej práce, ktorá nás ešte čaká.
Už keď sme si ho vybrali, vedeli sme, že predošlí majitelia mu boli krkavčími rodičmi - nestarali sa oň skoro vôbec, a ak áno, len aby prežil. Asi preto mi zbavený akéhokoľvek nábytku pripomenul obrázky zúbožených, polonahých a vychudnutých obetí koncentračných táborov. No nič, povedali sme si, umyjeme, vykŕmime, zaodejeme. Keď už je raz NÁŠ...
A pustili sme sa do práce. Až by som neveril, na čo všetko prídem pri v podstate menšej rekonštrukcii bytu.
Po prvé - rozdrvená omietka je najlepšie tužidlo do vlasov. Schválne, vyskúšajte si to. Keď som si po rozbíjaní priečky umyl ruky a následne nimi odhrnul z čela moje momentálne pomerne dlhé vlasy, zistil som, že na mňa zo zrkadla pozerá niekto s účesom á la Beethoven. Niet laku či gélu čo by toto dokázal, drei wetter taft môže ísť plakať do kúta, pretože tento účes by ustál aj víchricu.
Po druhé, začal som si vážiť aj iné materiálne statky než len počítač, stereo a walkman. Pamätám si chvíľu, keď som pred pár rokmi nechápavo sledoval rodičov, ako celí vytešení priniesli domov nové vodovodné batérie. Vôbec som im vtedy nerozumel. Ako môže niekto dať tisíc a viac korún za niečo, čo nemá žiaden zábavný potenciál? Rekreačná hodnota nula. Hlavne však, stará batéria predsa stále funguje, tak načo zbytočne utrácať? A keď už, o koľko lepšou investíciou by bola nová grafická karta, no nie? Veci ako chladnička mi ani nepripadali hodné zamyslenia či povšimnutia - vždy jednoducho len boli a zdanlivo nič nerobili. Teraz sme za "ešte viac nič nerobiace" veci ako obklady, dlaždice, rúrky, ventily, vypínače a sanitu vysolili pekných pár tisíc a teším sa z nich ako už dávno nie. Život sa na mne musí isto dobre zabávať. V ruke má tropický koktejl, čo z neho trčí prestofarebný dáždniček a vraví: "Kde sú tvoje názory, kamoško? Ha?" Zavráti hlavu, prižmúri oči a úprimne sa rozosmeje. "Myslel si si, že ma prechytráčiš, čo? Takých už bolo..." dodá a usrkne si z pokrútenej slamky. Teraz je to on, kto má navrch. Ale keď to bude všetko hotové... veď ja si počkám.
Investovanie do nevyhnutných vecí ma však prinútilo zamyslieť sa i nad vážnejšími vecami. Že zlo vojen spočíva predovšetkým v stratách na ľudských životoch som vedel odjakživa. Keď však odrazu vidím, koľko peňazí a námahy si zariadenie bytu vyžaduje, vybavujú sa mi z ničoho nič obrázky zbombardovaných domov a všetkej tej zničenej lásky, s ktorou ľudia zariaďovali svojich pár stien aby ich nakoniec mohli nazvať domovom. A to všetko len pre to, aby z nich nakoniec ostali len trosky miliónov rodinných krbov, ktorým podkúrili až príliš. No tak, ľudia, give peace a chance! Make love, not war!
Po tretie - zistil som, že ja, človek, ktorý sa manuálnej práci s veľkou obľubou i vynaliezavosťou vyhýbal, zrazu nachádza podivné zaľúbenie v manipulácii s kladivom, vŕtačkou a inými silovými nástrojmi. Tuším sa vo mne prebúdza nejaká mužská prapodstata. Otec by zo mňa šalel radosťou. "Synu," povedal by isto, keby ma videl, presne ako to pri takých príležitostiach robieva vždy, "nič ma tak neteší ako keď ťa vidím pri fyzickej práci. Len krv na tvojich dlaniach spasí dušu moju." Milujem tieto jeho teatrálne výlevy. A dnes ho môžem potešiť ešte viac - Oco, mne sa to dokonca páči.
Po štvrté - starší byt je výborným predmetom štúdia a má svoje príbehy vpísané do stien. Tak napríklad ten náš - bývala v ňom rodina s dvoma synmi, ktorí sa údajne nemali veľmi radi. Stačilo sa nám prejsť po vyprázdnenom byte a bolo nám to hneď jasné. Izba jedného bola špinavá, na stenách plagáty nejakých kapiel s názvami ako Wolfpack (vlčia svorka) vypracovanými v švabachu. Už len kanady, bomber, k holičovi ("trojkou") a obrázok je skoro hotový. Teda, nesmiem zabudnúť kresbu penisu, čo sa skrývala pod plagátom.Myslím, že v tej izbe budeme ešte dlho a často vetrať.
Druhý syn bol zjavne iná káva - jeho izba ako jediná javila známky civilizovanosti - pekne na modro vymaľované steny, nová podlaha, čisto. Toto bude miesto, kde budem písať ďaľšie články. Už sa teším. Má to tam totiž dobrú karmu. A o tú predsa ide, či nie? :-)
Keď sa prechádzam izbami momentálne obývanými len stavebným odpadom a materiálom, stále nemám pocit, že je náš. Nezažil žiadne naše úspechy ani pády, nevidel nás vracať sa s radostným výdychom po ťažkom dni, ani opálených z dovolenky. Nebol svedkom našich hádok ani milovaní, nepozná ešte slzy nás ani našich detí, pre ktoré bude navždy domovom, s ktorým si budú spájať detstvo. Netuší, akou farbou mu zmaľujeme ciferník, nemá šajnu, čo sme za ľudia. Už to ale dlho nepotrvá. O chvíľu už skutočne príde ta chvíľa a my budeme od radosti skákať.
Po plafón.
