Môj hnev ma žerie, aj keď viem, že na Slovensku sa momentálne cíti podobne väčšina inokedy mierumilovných ľudí. Pocit spolupatričnosti s väčšinou mi však neposkytuje žiadnu útechu, žiaden pocit istoty, žiadne ospravedlnenie pred samým sebou za srd, ktorý pociťujem. Hnevám sa na ľudí, čo hnevom žijú, s hnevom bijú a s hnevom zabíjajú, hnevá ma fakt, že kvôli týmto ľuďom teraz mĺkvo sedím a riešim si hnev vlastný. Či to robia oni, pochybujem.
Je lákavé dať priechod tej časti seba, ktorá kypí nenávisťou a volá po násilí. "Oko za oko, zub za zub!" kričí zlostne a je ťažké ju krotiť, veď je to koniec koncov to odveké zviera vo mne, čo sa chce zbaviť reťazí, štekať a hrýzť. A potom mi to celé zasa raz príde nefér, prečo sa mám JA snažiť pochopiť a odpustiť i takýmto ľuďom(?) a bojovať so svojou temnou stránkou, keď by to práve teraz mali robiť ONI, tí, ktorí dali priechod svojmu hnevu tým najprízemnejším spôsobom?!
Sedia teraz i oni niekde a tupo čumia do blba, zožieraní ťarchou svojej viny?
Alebo sú už za hranicou návratu a cítia len chorobné uspokojenie svojich najnižších pudov?
Keďže odpovede na tieto otázky nepoznám a rád by som, pýtal som sa na ne večer mojej polovičky, ktorá má čarovnú schopnosť preniknúť priamo k podstate veci jednou, dvomi vetami, zatiaľ čo ja sa často zmietam v spleti zbytočných komplikácií a hľadania hlbšieho zmyslu vecí.
„Myslím, že to jediné, čo ich momentálne trápi, je, aby sa na to neprišlo. Nijaké výčitky svedomia nemajú, na to sú príliš vypatlaní.“
A hoci má moja žena častokrát pravdu a takmer vždy je to na dobro veci, tentokrát by som bol sakra rád, keby ju nemala. Napriek tomuto môjmu želaniu sa však obávam, že ju zasa raz má.
A to ma nijako neteší. Priam by som povedal, že ma to hnevá.
