Ako dieťa som sa nevedela dočkať Vianoc. Bolo to možno aj preto, lebo celý rok som poslúchala (snažila som sa zo všetkých síl) a horela som nedočkavosťou čo mi Ježiško nadelí pod stromček. Samozrejme, Ježiško cezo mňa zasa odovzdával darčeky pre mojich blízkych. Tešila som sa na rozprávky. Perinbaba, Tri oriešky pre Popolušku, Mrázik. Nikdy inokedy to nevysielali, len na Vianoce. Preto boli tieto rozprávky pre mňa magické. Mali pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. 23.decembra som nemohla zaspať a rozmýšľala som, čo si na druhý deň rozbalím. A veru, každý rok som sa dočkala rána. Vždy s bratom a sestrou, len čo sme rozlepili oči, vpálili sme do obývačky. Pred oknom stál ozdobený vianočný stromček a my sme sa nemohli vynadívať. Deň predtým tam ešte nebol. To mama ho ozdobovala v noci. Aby nás potešila. Celé doobedie, kým sa z kuchyne šírili rôzne vône dobrôt, my sme presedeli pred televízorom. Vtedy nebola ešte káblová televízia ani žiadne digitálne vymoženosti, tobôž nie satelit. Uspokojili – nemali sme na výber – sme sa s dvomi či tromi kanálmi. A rozprávková nádielka bola vždy bohatá.Keď už sa vonku zotmelo a hodiny sa blížili k večeri, všetci sme sa preobliekli do niečoho sviatočného. Pred začatím jedenia sme dodržiavali tradičné zvyky. Nebojte sa, nemali sme žiadne morské prasiatko s čečinou, ani sme nekľačali pri záchodovej mise a neveršovali sme. Po modlitbe sme si dali oblátky s medom – aby sme mali budúci rok sladký. Zjedli sme kúsok cesnaku – aby sme boli zdraví. Prekrojili sme jablko a keď tam bola z jadierok hviezda – vedeli sme, že budeme šťastní. Pod obrusom nemohla chýbať bankovka. V posledných rokoch dávame tisícku, ale nepamätám si akú mama dávala pred mnohými rokmi. Snáď zelenú stokorunáčku. A mohli sme začať jesť. Kapustnicu sme mávali na obed, tak večer sme ju už nemuseli. Ja osobne som sa tešila na opekance s makom. Teraz si ich už môžem dať hocikedy v roku, no vtedy.. vtedy to bolo výsostne vianočné jedlo. Šalát s vyprážaným kaprom som rýchlo preskočila a už som mala makový úsmev.Po večeri sme všetci umývali riady. Každý sa zapojil, bolo nás doma päť, pretože každý vedel, čo bude nasledovať. Doutierali sme posledný tanier a otec nás zaviedol do kúpeľni. Bolo to preto, lebo kým sme tam boli, Ježiško dával pod stromček darčeky. So sestrou sme sa chichúňali a keď zazvonil zvonček, pretekali sme sa kto príde prvý do obývačky. Pod stromčekom sa udomácnili darčeky. A otváranie mohlo začať. Piskot, smiech, radosť, láska. To všetko vládlo u nás doma.Keď sme všetko rozbalili a tešili sa z hračiek a oblečenia, mohli sme sa opäť usadiť pred televízorom a šúpať mandarínky. „A čo je to tamto pod oknom?“ ozvala sa mama. Všetci traja sme sa rozbehli k oknu a keďže brat bol najstarší, načiahol ruku za skriňu. Vytiahol krabicu. Nedočkavo sme sa vrhli na ňu, otvorili sme ju a veľké prekvapenie. Magnetofón! To bol najúžasnejší darček! Dnešné deti by sa možno zasmiali alebo zaplakali, že či len to. Však teraz letia hifi veže a mp3 prehrávače. Pre nás to vtedy veľa znamenalo. Bol to náš prvý magnetofón. Šedý obdĺžnik s dvierkami na kazetu a čierne tlačítka. V krabici boli ešte pribalené tri kazety. Peter Nagy – Šaty robia človeka, Lojzo – Ticho po plešine a tú tretiu si žiaľ už nepamätám. Televízor bokom, v našom byte pán Kochanský mal sólo...Pousmiala som sa a zahrnula záclonu. Neviem, či ešte niečo dokáže vo mne vyvolať tak silné spomienky ako dnes ten pohľad von oknom. A keď už sa vo mne ozve ten čarovný hlas, mám chuť vbehnúť do obchodu a vykúpiť všetky darčeky, mám chuť zísť sa s rodinou a vyobjímať ich, mám chuť.. na opekance.. a nechávať na stromčeku prázdne obaly zo saloniek..
Čaro spomienky...
Otvorila som oči a zistila som, že je už ráno. Krásne, nedeľné, oddychujúce ráno. Vyskočila som z postele a pozrela na hodinky. Osem. To snáď nie! To snáď áno – vstanem v nedeľu tak skoro ráno a budem vychutnávať to ticho čo sa zhostilo celého bytu. Podišla som k oknu a prekvapenie ma za ním čakalo. Biele lístie na stromoch, biela tráva na zemi, autá posypané bielym práškovým cukrom. Všetko tak čisté. Po tele mi prebehli zimomriavky. Nie z tej zimy, ktorá vládne za oknom. Po tele mi prebehli zimomriavky s dobrým úmyslom. Otvorila som okno a nadýchla sa zhlboka. Studený vzduch vnikol do mojich pľúc a ja som mala pocit, že sú Vianoce. Studený vzduch a biela nádhera vo mne prebudili ten úžasný pocit, ktorý zažívam pravidelne v decembri. Cítila som najkrajšie sviatky roka.
