Lieta sa do vesmíru, nadzvuková rýchlosť je už všednou záležitosťou, miliardy baktérií kapitulujú pred našimi sérami - ale stále je na svete veľa vecí, ktoré človek nedokáže. Tak napríklad sedieť v hojdacom kresle a nehojdať sa :)) Zoznam autorových rubrík: Dni môjho detstva a roky po ňo, Hlášky, Nedeľná chvíľka poézie
...úsmev je to najkrajšie čo dokáže človek vytvoriť. Úprimný, srdečný, príjemný úsmev.. To je to, čo chcem zas a znova zažívať.. Nielen usmievať sa na ľudí, ale taktiež dokázať tých pár mimických pohybov na tvári aj vyčariť..
Už ste si niekedy poriadne pričuchli k spotenej pazuche ženy? Ja teda som nemusela nos dávať príliš blízko aby som necítila koľká bije. Dotyčná mala asi na nose určitý filter alebo niečo fakt odolné voči zápachu. Poviem vám, keby som to na vlastnej koži nezažila tak neverím!
„Ak si Ty na tej fotke, tak si budeme písať..“ napísala stručne do správy a stlačila poslať. Bol to obyčajný takmer rodinný chat, kam chodieva veľa ľudí. V ten deň sa proste nudila a pozerala si fotky užívateľov až narazila na tohto fešáka. Hneď sa jej zapáčil a neodolala mu napísať. O pár minút mala odpoveď. Samozrejme, že sa chytil tej trošku drzej správy. Vymenili si pár správ a ona si povedala v duchu, že tohto tak ľahko nepustí. Dlho nemala frajera, a predsa.. Človek potrebuje akúsi oporu a partnera a zrejme nadišiel čas aby už nebola sama. A pohľad muža na fotke ju doslova priklincoval a lákal zároveň. Bol to on!
Už viem ako chutia slzy šťastia.. A pritom je to také jednoduché.. Ako donútiť oči, aby vypustili slzu, ktorá má veľký význam..
Pamätám si, ako sme na hodinách literatúry „drvili“ na papieri slová na vybrané písmenko, lámali sme si hlavy a rozmýšľali, nad mestom na R, alebo zvieraťom na E. Je to v podstate veľmi zábavná hra, pri ktorej človek musí zaloviť vo svojich vedomostiach a rýchlo napísať celý riadok, aby s radosťou v hrdle vykríkol STOP! Peťa – moja kamarátka zo školy, s ktorou sa delím o náš podnájom, priam zbožňuje túto slovnú hru.
Nedávno som tu čítala článok o tom ako sú predajcovia na predajniach mobilných operátorov drzí. Áno, aj mňa by vytočilo, keby som videla, že predajca sa vyhovára na chybu predajcu z inej predajne a nemá záujem nič vyriešiť. Ale napadlo ma, že predajca, okrem toho, že musí ovládať veľa vecí a má mať prehľad o ponukách a službách aj o tom ako postupovať pri aktivácii či deaktivácii služieb, musí byť obrnený voči protivným zákazníkom.
Ani neviem prečo, spomenula som si na jeden skvelý seriál. V našich televíziách sa s nimi roztrhlo vrece, Panelák či Ordinácia v ružovej záhrade na nás pozerá dennodenne. Lenže ja som si spomenula na americký seriál Ally McBealová.
Ani neviem, či si toto malé, na prvý pohľad nevinné stvorenie, zaslúži svoj vlastný článok..
Dnes som absolvovala prvé vianočné nákupy. Okrem toho, že som mojej maličkosti kúpila novú zimnú bundičku, som zašla do kníhkupectva. Ach, ako rada sa prechádzam pomedzi regále plné knižiek. Rada si len tak prelistujem pár stránok v knižkách, rada zájdem medzi psychologické knihy. Doma na poličke mám jednu knihu s názvom Moc nášho podvedomia. Síce som ju neprečítala do konca, možno tomu neverím. Možno neverím, že naše podvedomie vie ovládať naše vedomie. Ale nie o tom tento článok má byť.
Zvláštne.. Môže ubehnúť veľmi veľa rokov, v riekach môže pretiecť neskutočne veľa vody, no v mojich spomienkach akoby sa zastavil čas.. Včera keď som zaspávala, tak neviem prečo som si spomenula na školu v prírode. Kto zažil minimálne raz dva týždne počas školského roku ďaleko od domova, vie o čom vravím.
Bola tma a ja som sa strhla zo spánku. Na hrudi som cítila zvláštnu ťažobu, nohy som mala ako z ocele. Zo sna ma vytrhla akási sila, čo lomcovala mojimi rukami. Ležala som na boku a ruky som mala pokrčené pred sebou. Zobudila som sa na to, ako mi trasie rukami. Mala som ich zdvihnuté kúsok nad posteľou a boli spojené.
Zábava bola v plnom prúde, každý s každým.. si štrngal a tancoval.. Nie, nebola to párty mladých z Beverly Hills 90210, boli to dozvuky – týždeň po stužkovej. V piatok v škole sme sa nevedeli dočkať, kedy nám zazvoní zvonec na konci vyučovania. My najnedočkavejší sme priamo zo školy upaľovali na autobus, aby nás doviezol do jednej dedinky v našom okrese. A stadiaľ snáď polhodinku pešo. Nevadilo nám to, ani ten sneh. Boli sme radi, že zažijeme spoustu legrace.
..tradičná veta, ktorú som do bezvedomia vyslovovala na hodinách francúzštiny na strednej škole. Keď sme sa v prvom ročníku mali rozhodnúť aký druhý jazyk si vyberieme na študovanie, neváhala som a bez mihnutia oka som si do kolónky napísala práve túto krásnu reč. Vždy sa mi páčila a túžila som plynule rozprávať ráčkované R.
Otvorila som oči a zistila som, že je už ráno. Krásne, nedeľné, oddychujúce ráno. Vyskočila som z postele a pozrela na hodinky. Osem. To snáď nie! To snáď áno – vstanem v nedeľu tak skoro ráno a budem vychutnávať to ticho čo sa zhostilo celého bytu. Podišla som k oknu a prekvapenie ma za ním čakalo. Biele lístie na stromoch, biela tráva na zemi, autá posypané bielym práškovým cukrom. Všetko tak čisté. Po tele mi prebehli zimomriavky. Nie z tej zimy, ktorá vládne za oknom. Po tele mi prebehli zimomriavky s dobrým úmyslom. Otvorila som okno a nadýchla sa zhlboka. Studený vzduch vnikol do mojich pľúc a ja som mala pocit, že sú Vianoce. Studený vzduch a biela nádhera vo mne prebudili ten úžasný pocit, ktorý zažívam pravidelne v decembri. Cítila som najkrajšie sviatky roka.
Ako tak sedím na posteli v izbe, kukám a ťukám do klávesnice, prišli mi na rozum detské lásky. Každý z vás si určite rád zaspomína na svoju prvú lásku, ešte zo škôlky.
Zubár. Strašidelné slovo pre každé dieťa. Strašidelnejšie snáď ako bobo. Nejedno dieťa máta predstava, že opäť navštívi tohto pána v bielom plášti. Keď som chodila do škôlky a neskôr na základnú školu, existovali pravidelné prehliadky celej triedy u uja zubára. Ja osobne som sa vždy triasla, keď do triedy vošla pani riaditeľka a oznámila „Žiaci, zajtra vaša trieda pôjde na prehliadku.“ Mňa zakaždým zalial studený pot, srdce som určite mala niekde v gaťkách a priala som si, aby sa čas zastavil. Aby zajtra nikdy neprišlo. Mala som doslova panický strach.
Moja babka býva na dedine. Malá partizánska dedinka na strednom Slovensku ukrytá medzi horami, vtáčiky štebocú od rána do večera, potom líšky dajú dobrú noc a dedinka sa ponorí do hlbokej noci. Aby ráno slnečné lúče zohriali opäť role a záhrady.
Mám rada dedinské krčmy. Možno preto, že som často trávila voľné chvíle u babky na dedine. Mládež sa zvykla – a stále zvykne - stretávať práve v tomto zariadení.
V sále nastalo po krátkom šume ticho. Na pódium prišli ďalší aktéri. Dvaja chalani niesli bielu plachtu, za plachtou kvočiačky išlo päť dievčat. Zastali v strede pódia. Ľudia v hľadisku netušili čo sa bude diať. Chalani držali zvisle plachtu, za ňou sa ukrývali dievčatá.
Cesta vlakom ubiehala pomaly. Pravidelné tdtdtdtdtd uspávalo každého v kupé. Za oknami sa mihala krajina, hory sa približovali a vzďaľovali. V diaľke na lúke sa pásol dobytok a slnečné lúče mu spríjemňovalo pobyt na čerstvom vzduchu. V kupé bola kľudná atmosféra. Žiadna vrava nevyrušovala cestujúcich v bdelom spánku počas cesty..
