Lieta sa do vesmíru, nadzvuková rýchlosť je už všednou záležitosťou, miliardy baktérií kapitulujú pred našimi sérami - ale stále je na svete veľa vecí, ktoré človek nedokáže. Tak napríklad sedieť v hojdacom kresle a nehojdať sa :)) Zoznam autorových rubrík: Dni môjho detstva a roky po ňo, Hlášky, Nedeľná chvíľka poézie
Toť pred týžňom o takomto čase som už netrpezlivo čakala na príchod sesternice s Alexíkom a sestry s jej deťmi. Bol predĺžený víkend, doma som bola po mesiaci, tak som prestupovala z nohy na nohu a každú chvíľu som bežala von pred dom a obzerala som cestu či ich nevidím..
Deti majú nevyčerpateľnú studničku hlášok a vtipných poznámok. Neraz mi však až rozum zastane (v tom najlepšom slova zmysle) pri pomyslení, čo všetko tie deti napadne :)
...úsmev je to najkrajšie čo dokáže človek vytvoriť. Úprimný, srdečný, príjemný úsmev.. To je to, čo chcem zas a znova zažívať.. Nielen usmievať sa na ľudí, ale taktiež dokázať tých pár mimických pohybov na tvári aj vyčariť..
Už ste si niekedy poriadne pričuchli k spotenej pazuche ženy? Ja teda som nemusela nos dávať príliš blízko aby som necítila koľká bije. Dotyčná mala asi na nose určitý filter alebo niečo fakt odolné voči zápachu. Poviem vám, keby som to na vlastnej koži nezažila tak neverím!
„Ak si Ty na tej fotke, tak si budeme písať..“ napísala stručne do správy a stlačila poslať. Bol to obyčajný takmer rodinný chat, kam chodieva veľa ľudí. V ten deň sa proste nudila a pozerala si fotky užívateľov až narazila na tohto fešáka. Hneď sa jej zapáčil a neodolala mu napísať. O pár minút mala odpoveď. Samozrejme, že sa chytil tej trošku drzej správy. Vymenili si pár správ a ona si povedala v duchu, že tohto tak ľahko nepustí. Dlho nemala frajera, a predsa.. Človek potrebuje akúsi oporu a partnera a zrejme nadišiel čas aby už nebola sama. A pohľad muža na fotke ju doslova priklincoval a lákal zároveň. Bol to on!
Už viem ako chutia slzy šťastia.. A pritom je to také jednoduché.. Ako donútiť oči, aby vypustili slzu, ktorá má veľký význam..
Pamätám si, ako sme na hodinách literatúry „drvili“ na papieri slová na vybrané písmenko, lámali sme si hlavy a rozmýšľali, nad mestom na R, alebo zvieraťom na E. Je to v podstate veľmi zábavná hra, pri ktorej človek musí zaloviť vo svojich vedomostiach a rýchlo napísať celý riadok, aby s radosťou v hrdle vykríkol STOP! Peťa – moja kamarátka zo školy, s ktorou sa delím o náš podnájom, priam zbožňuje túto slovnú hru.
Naše deti – vlastne sestrine deti Miška(9) a Marek(5), moje vydarené krstňatá majú radi zvieratká.
Nedávno som tu čítala článok o tom ako sú predajcovia na predajniach mobilných operátorov drzí. Áno, aj mňa by vytočilo, keby som videla, že predajca sa vyhovára na chybu predajcu z inej predajne a nemá záujem nič vyriešiť. Ale napadlo ma, že predajca, okrem toho, že musí ovládať veľa vecí a má mať prehľad o ponukách a službách aj o tom ako postupovať pri aktivácii či deaktivácii služieb, musí byť obrnený voči protivným zákazníkom.
Ani neviem prečo, spomenula som si na jeden skvelý seriál. V našich televíziách sa s nimi roztrhlo vrece, Panelák či Ordinácia v ružovej záhrade na nás pozerá dennodenne. Lenže ja som si spomenula na americký seriál Ally McBealová.
Ani neviem, či si toto malé, na prvý pohľad nevinné stvorenie, zaslúži svoj vlastný článok..
Nuž, teraz som sa zamyslela.. na dve sekundy... a pochopila som, že zmysel pre humor a minidávku občasného výpadku myšlienok mám po mojej mame.. :)
Dnes som absolvovala prvé vianočné nákupy. Okrem toho, že som mojej maličkosti kúpila novú zimnú bundičku, som zašla do kníhkupectva. Ach, ako rada sa prechádzam pomedzi regále plné knižiek. Rada si len tak prelistujem pár stránok v knižkách, rada zájdem medzi psychologické knihy. Doma na poličke mám jednu knihu s názvom Moc nášho podvedomia. Síce som ju neprečítala do konca, možno tomu neverím. Možno neverím, že naše podvedomie vie ovládať naše vedomie. Ale nie o tom tento článok má byť.
Zvláštne.. Môže ubehnúť veľmi veľa rokov, v riekach môže pretiecť neskutočne veľa vody, no v mojich spomienkach akoby sa zastavil čas.. Včera keď som zaspávala, tak neviem prečo som si spomenula na školu v prírode. Kto zažil minimálne raz dva týždne počas školského roku ďaleko od domova, vie o čom vravím.
Bola tma a ja som sa strhla zo spánku. Na hrudi som cítila zvláštnu ťažobu, nohy som mala ako z ocele. Zo sna ma vytrhla akási sila, čo lomcovala mojimi rukami. Ležala som na boku a ruky som mala pokrčené pred sebou. Zobudila som sa na to, ako mi trasie rukami. Mala som ich zdvihnuté kúsok nad posteľou a boli spojené.
Zábava bola v plnom prúde, každý s každým.. si štrngal a tancoval.. Nie, nebola to párty mladých z Beverly Hills 90210, boli to dozvuky – týždeň po stužkovej. V piatok v škole sme sa nevedeli dočkať, kedy nám zazvoní zvonec na konci vyučovania. My najnedočkavejší sme priamo zo školy upaľovali na autobus, aby nás doviezol do jednej dedinky v našom okrese. A stadiaľ snáď polhodinku pešo. Nevadilo nám to, ani ten sneh. Boli sme radi, že zažijeme spoustu legrace.
Mám synovca. Už má 14 rokov. Ale ako každý pubertiak má veľmi pestrú slovnú zásobu. No toto sa udialo, keď mal Filip tuším 5 rokov.
Program divadla West na nasledujúce dni. Skutočne náhoda alebo treba trochu fantázie? Však pozrite sami:
Nedávno sme sedeli so spolubývajúcimi za stolom a rozprávali sme sa. Spolubývajúci si uvaril polievku. Wifonku. Viete, tá, čo sú tam rezance zabalené do malého sáčku, ku tomu dávajú korenie a neviem aké zabalené ingrediencie. No proste, brčkavá polievka. Ako môj brat volá. Zalial si to vodou, sadol si za stôl a miešali lyžicou. Čuchal, či má vôňu aspoň tak dobrú ako sa z nej parilo. Nabral si na lyžicu prvú dávku a s chuťou dal do úst.
..tradičná veta, ktorú som do bezvedomia vyslovovala na hodinách francúzštiny na strednej škole. Keď sme sa v prvom ročníku mali rozhodnúť aký druhý jazyk si vyberieme na študovanie, neváhala som a bez mihnutia oka som si do kolónky napísala práve túto krásnu reč. Vždy sa mi páčila a túžila som plynule rozprávať ráčkované R.
