Cesta do práce...

Dnes sa stalo niečo, z čoho som ešte stále mimo. Nechápem tú situáciu. Obzrela som sa a na tej ceste, meter pred autom som videla ako jedna pani padá na zem. Oproti nej muž. Neviem presne ako sa to udialo. Ten pán jej pomáhal postaviť sa.Zrejme sa v tej rýchlosti pred ešte rýchlejšími nemilosrdnými autami zrazili, narazili do seba a pevná korba muža spacifikovala nič netušiacu, do seba zahĺbenú pani. Veľmi som sa preľakla. Našťastie auto, pred ktorým sa to udialo, malo ešte čas ubrzdiť. Nechcem si ani pomyslieť, keby to bolo v zákrute, prípadne keby auto neubrzdilo...A tak som sa zamyslela. Aký je ten náš život uponáhľaný. Kam sa vlastne náhlime? Prečo sa človek musí ponáhľať? Len pre to, aby neprišiel o dve minúty neskôr do práce? Ja som človek flegmatik, ja sa do práce neponáhľam. Však ako sa vraví „Práca nie je zajac, neutečie“. Ako sa náhlime a rútime sa životom svetelnou rýchlosťou, tak rýchlo beží aj čas. Toť nedávno boli Vianoce, a o mesiac sú tu zasa. Vianoce sú jediným obdobím v roku, keď si poviem Zasa Vianoce? Nikdy som si nepomyslela Zasa letná dovolenka? Zasa deň detí? Vtedy si to uvedomím, že ten rok je príliš krátky, aj keď má 365 dní. Počítam s tým, že keby boli Vianoce každý druhý rok, aj tak by to ubehlo tak isto rýchlo. Možno je to fakt tou uponáhľanou dobou. Možno keby sme pracovali 3 hodiny denne, tri dni do týždňa, tak by sme možno teraz v novembri mali len máj. Možno..