Ako sa stmievalo a nápoje (čaj, minerálka, kofola, káva atď) sa pomaly ale isto strácali zo stolov, a to sme tam mali byť ešte dva dni. Keďže to bola súkromná chata, bez DJ a obsluhy, obsluhovali sme sa sami. Tak to bolo aj s hudbou. Dokola nám vyhrávali tie isté pesničky. Až v spolužiačkinej hlave skrsol skvelý plán. Príde jej frajer a donesie kazety. Háčik bol ale v tom, že na odbočke z dediny k našej chate bola závora. A tak sa autom nedostane ďalej. No a pešo? To snáď nie!! Tak sa Miška postavila na stoličku a vyhlásila konkurz na ľudí, ktorí pôjdu krátko pred polnocou po tie kazety takmer do dediny. Prvou dobrovoľníčkou som bola ja, a pridali sa ešte dve baby a dvaja chalani. Tak sme sa chytili popod pazuchy a vykročili sme do vetra po hudbu. Však nám išlo o zábavu. Ako som už napísala, bolo krátko pred polnocou, tma ako v rohu, ešte k tomu naša chata bola ukrytá v lese, tak tie konáre čo sa kolísali vo vetre vypadali priam strašidelne. Ja som šla v strede, po pravej strane som mala Peťa, po ľavej strane Katku. Tak som bola obkľúčená a mohla som si dovoliť aj niečo strašidelné povedať.
„Raz v telke dávali taký dokumentárny film,“ začala som. Všetci ostatní spozorneli a zaujímali sa o to čo poviem. „Išlo tam o to, že natočili takú pasáž. Za mestečkom, bolo to niekde v Amerike, cesta viedla popri cintoríne. Také niečo ako teraz, po ktorej kráčame. No a vravelo sa, že keď tadiaľ ide človek, tak počuje taký tichý hlas..“
„Mižu prestaň!!“ prekvapivo sa ozval Peťo.
„Neboj sa, nie je to nič strašné,“ zacigánila som. „No a ten hlas – dievčenský – som normálne počula aj na tom videu čo tam púšťali. Bola tam tma, ledva bolo vidno lístie na stromoch, šumelo vo vánku. A počula som také tiché vyplašené Help me!! Help me!!“ začala som napodobňovať ten hlas. Neklamala som, vážne raz v telke dávali taký seriál o duchoch. Nepamätám si na názov, ale bolo to zaujímavé.
„Ja sa bojííím!“ trasľavým hlasom povedal Peťo. Skutočne. Nemyslel to zo srandy. Vážne sa ten chalan bál. Cítila som jeho pevný stisk ruky a pridal trochu do kroku. Mali sme ešte pred sebou cestu späť, no mala som pocit, že v polovici cesty sa Peťo buď zosype na zem od strachu, alebo urobí niečo do trenírok.. Samozrejme cestou späť ma nenechali vysloviť škrekľavé Help me! Raz sa mi to ale podarilo. Keď som to vyslovila, tak ma vyhrešili všetci, najviac Peťo. Vtom zrazu Maťo zastal. Tak sme zastavili aj my. Pozreli sme v tme na neho – videli sme veľké gulové keďže bola fakt tma.
„Tam vpredu niečo je..“ povedal vystrašene Maťo. Ja som preglgla naprázdno, v očiach každý určite mal paniku, srdcia nám bili ostošesť, myslela som, že sa mi nikto krvi nedoreže. Pozerali sme dopredu, zaostrovali v tme, či uvidíme to čo Maťo. A mal pravdu!! Vpredu niečo bolo!! Tma! Maťo sa začal smiať a vykročil ako prvý. „Vy ste mi uverili??“ zasmial sa a pokračovali sme. Vynadali sme mu ale zároveň sme boli radi, že si z nás vystrelil. Konečne sme dorazili do chaty, Peťo sa stále ešte triasol. Potom v noci som občas ku nemu prišla a zašepkala mu Help me!! Vždy sa striasol a zaškúlil na mňa. Sľubujem, už nikdy nikoho nebudem plašiť :)
