Čím viac čiarok, tým lepší Adidas :)

„Chutí Ti ten melamín?“ opýtala som sa ho potmehúdsky. Spolubývajúci sa na mňa pozrel a prežúvajúc prikývol.„Chutia Ti tie Éčka?“ ozvala sa spolubývajúca. My ho ani najesť nenecháme, pomyslela som si. Spolubývajúci sa pozrel aj na ňu a prikývol opäť.„Budeš vedieť po čínsky, keď spapáš polievočku.“ Povedala som mu provokačne.„Aňo, ja budem vedieť čínsky, netapati lezance ci lyžu?“ začal napodobňovať našich spoluobčanov so šikmými očami. A už to išlo. Začali sme sa o nich baviť. Akí sú vždy veselí, usmievaví – síce to robia tie oči, a aj keď sú smutní, tak akoby sa usmievali. Začali sme si rozprávať príbehy a zážitky z práce. Ja osobne som sa Vietnamcami stretávala pomerne často. Niektorí vedeli len trochu po slovensky a keď išli niečo povedať tak sa usmievali pri tom, lebo to nevedeli. Ale ja som ich trpezlivo počúvala a robila sa, že im rozumiem. A zase naopak, niektorí – hlavne mladšie ročníky – sa vlastne narodili na Slovensku, a preto slovenčina je ich materinsky jazyk. Ale niekedy bolo s nimi veselo.Spomenula som si na jednu príhodu, čo mi rozprávala kamarátka. Bola na nákupe s tetou. Staršou pani. Boli na Miletičke a pozerali si veci, čo tam predávajú. Zastavila sa pri nejakej elektronike a predavača sa opýtala, koľko to stojí.„Titííít to“ odpovedal Vietnamec a usmieval sa od ucha k uchu.„Ale čo sa ma Ty pýtaš, kto som. Ja sa pýtam, koľko stojí ten magnetofón.“ Vyhrešila ho teta.„Titííít to.“ Odpovedal opäť Vietnamec.„Už som Ti povedala, Teba nemá čo zaujímať kto som ja.. Ja len chcem vedieť cenu tohto tu.“ Zvýšila hlas teta.„Titííít to!“ Zvýšil hlas aj Vietnamec. To už sa teta nahnevala a odišla preč. Ktovie čo si pomyslel ten chudák Vietnamec, ktorý len odpovedal na to, na čo sa ho zákazníčka pýtala. Nuž ale zákazníčka nerozumela, a tak z predaja nič nebolo. Vietnamci vedia úžasne obchodovať. Tí by za predaj svojho sortimentu snáď aj padli na boji. Len aby predali tovar. Kamarát bol raz v Kenvele a obzeral si tam kožené opasky. V ruke držal jeden čierny, za 800sk.„Prosím vás, to je pravá koža?“ opýtal sa okoloidúcej predavačky.„Nie, to je imitácia.“ Odpovedala. Hm, imitácia za osem stovák, to hádam nie, pomyslel si kamarát. Odložil opasok na vešiak a pobral sa na Jedlíkovú (tržnica na Obchodnej ulici v BA). Tam naši známi občania s úsmevmi na tvári tiež predávajú opasky. Tak sa kamarát začal ňúrať v prvom stánku s opaskami. Vyhliadol si podobný ako v Kenvele. A stál len 80sk! Tak mu to nedalo, musí sa opýtať.„Prosím vás, to je pravá koža?“ podišiel k predavačovi čo stál a obzeral si ho.„Aňo, to je plavá koza.. Belies? Zabalíme?“ začal sa pchať Vietnamec a už pripravoval bloček. Kamarát sa na neho pozrel, zavesil opasok a odišiel bez kúpy.Tak tak, Vietnamci Ti budú klamať – alebo potvrdzovať tak aby to vyhovovalo zákazníkovi – do očí. Nuž, v dnešnej dobe sa človek musí obracať, aby mal čo jesť a aby mohol slušne žiť. To platí aj pre Vietnamcov, čo majú živnosti v stánku zlátanom z kovových tyčí a pár stolíkov... A darí sa im.. Dôkazom sú veľké BMW čo sa na nich vozia..