"Je suis fatiguée.."

Konečne po prázdninách nastal čas, keď do triedy vstúpila profesorka francúzštiny. V tom čase bola riaditeľka na našej škole a v podstate sme sa začali spoznávať. Prvé hodiny boli veľmi veselé. Roztržitá profesorka s úsmevom na tvári nám dokázala spestriť týždne v škole. Po ťažkom účtovníctve či hodinách podnikovej ekonomiky sme si vždy vydýchli, keď zazvonil školský zvonec a do triedy vošla pani profesorka. Vždy dokola sa omieľal rituál.„Bon jour,“ zahlásila profesorka. Celá skupina – dvanásť dievčat – odpovedala rovnako.„Asseyez vous!“ rýchlym krokom si sadla za katedru a my sme sa usadili na naše miesta.„Comment ca va?“ opýtala sa.„Comme ci, comme ca.“ Odpovedali sme zborovo. Takýto úvod mala každá hodina. Vždy sme sa na tom nasmiali, lebo to bolo humorné. Ak by som to mala spočítať, tak dvakrát do týždňa, 48 týždňov v školskom roku, tri roky na škole.. No proste veľakrát sme to absolvovali. Hodiny francúzštiny ubiehali v dobrej nálade. Písomky sme za pomoci ťahákov pod lavicou či zastrčenými v ponožkách, alebo s dobre napísanými poznámkami v zošitoch, či nič nevidiacou profesorkou, sme zvládali dosť dobre. Nechcem tým povedať, že som sa nič neučila, ale sem-tam taký dobrý ťahák sa zišiel :) Naša profesorka bola doslova bláznivá. Bola veselá. A tak nás okrem základných slovičiek a fráz, naučila pár pesničiek. Veľmi radi sme ich spievali. Spievali sme ich toľkokrát, že keď sme sa rozprávali o maturite, tak sme si vraveli, že na maturite miesto čítania článkov alebo konverzácie, budeme spievať Grand chapéu, petit chapéu, grand bord.. Naša profesorka ako riaditeľka bola zaneprázdnená, a občas sa stalo, že miesto nej vošla na začiatku hodiny zástupkyňa a oznámila nám, že pani riaditeľka má poradu a máme sa učiť sami. Samozrejme, že sme si otvorili učebnicu a precvičovali sme slovíčka. Kecám.Pamätám si na jednu hodinu. Čítali sme jeden článok a za úlohu sme ho mali do desiatich minút preložiť. Ja, Peťa, Katka a Zuzka sme sa teda s radosťou a myšlienkou, že naša skupinka bude najrýchlejšia pustili do prekladu. „Katka, čo znamená Les cadeux des enfants?“ opýtala som sa Katky. Tá sa najprv na mňa pozrela a v očiach som jej čítala, že sa to mám opýtať slovníka. Ale ja, ako dobrá domýšľačka zahraničných slov som začala premýšľať.„No rozoberme si to. Enfants vyznie ako anglické „slony“, les cadeux mi príde také niečo ako klietka. Takže to bude klietka so slonmi. Bože, ale som dobrá.“ Vyhlásila som. Katka, Zuzka a Peťa uznanlivo prikývli a čakali sme, kedy náš preklad víťazne ohlásime ostatným babám. Nech vidia aké sme dobré. Desať minút ubehlo a my sme sa otočili na profesorku, aby nás vyvolala. Nestalo sa to. Spoločne celá skupina sme začali prekladať článok.„No a máme tu Les cadeux des enfants, teda Darček deťom..“ ostatné slová sme my štyri nepočúvali. Len sme sa pozreli na seba a pustili sme sa do smiechu. Tak veľmi sme sa smiali, že Katke tiekla maskara po lícach, mala ich čierne. Ja som tiež nevypadala najlepšie, brucho ma od smiechu bolelo tak strašne, že som sa zvíjala za lavicou.„Mademoiselle Michelle, c´est une catastrophe! Oh la la..“ zvolala profesorka. No ja som nemohla. Ostatné dievčence sa na nás pozerali a len my mademoiselles á la rodené Francúzky sme vedeli o čo kráča.Nakoniec, z maturity a spievania na nej nič nebolo. Nikto sme sa neodhodlali absolvovať ťažkú skúšku pred komisiou. Ale spomienky na netradičné hodiny – napr. aj pečenie pravého francúzskeho koláča zo slovenských jabĺk – nám ostali doteraz.Takže Au revoir, mes amis!