Neviditeľné puto

Bolo to v marci, keď sme si pobalili veci, pár nohavíc, svetríkov či osobných vecí, a ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali na autobusovej stanici. Našťastie už sme to tam trošku poznali, boli sme týždeň predtým podpisovať nájomnú zmluvu. Podnájom sme si našli v garsónke. Útulná, malá, s oranžovým kobercom na zemi a veľkou lodžiou. V jednej izbe sme mali všetko. Kuchyňu, obývačku, spálňu. Proste, pri pozeraní seriálu som priamo z gauču miešala polievku na dvojplatničke. Postupne sme spoznávali zákutia nášho nového bydliska, takisto aj nových ľudí. Keďže sme nemali prácu, náš denný program spočíval v tom, že sme zobrali vytlačené životopisy, a roznášali sme ich po firmách a úradoch, potom sme surfovali na stránkach ponúkajúce prácu. Asi sme boli šikovné, do troch týždňov sme už mali podpísané pracovné zmluvy. A tými podpismi skončila prvotná kríza maslových chlebov s uhorkou.Pamätám si na jednu noc. Kámoška odišla na víkend domov, ja som ostala, pretože som v sobotu pracovala. Večer, ako vždy, som pozerala televízor, dvere som mala zamknuté a keby sme tam mali mreže, tak aj tie mam zabezpečené. Nerada bývam sama v noci, aj keď viem že sa mi nič nemôže stať, keď som v byte zamknutá. Mám vždy taký zvláštny pocit. Po skončení filmu, som sa uložila spať. Ako som tak rozmýšľala, či spím v kuchyni či v spálni či v obývačke, zaspala som... Naraz som sa strhla zo spánku na to ako som počula mamin hlas, ako ma oslovila „Miška!“. Posadila som sa a nechápala som kde som. Bola som dezorientovaná, uprostred sna sa prebudiť a zrazu rozmýšľať. Potom som si však uvedomila, že to musel byť sen, že sa mi muselo snívať o mame. Tak som myšlienkami ukľudnila búchajúce srdce a pokúsila som sa zaspať. Ešte predtým som sa stihla pozrieť na hodinky, aby som vedela, koľko ešte môžem spať. Bolo pol jednej.Nasledujúci deň v práci ubehol ako voda, nič zaujímavé sa nedialo, a ja som zabudla na nočnú príhodu. Prešlo pár dní, mohol byť snáď štvrtok. Volala som domov mame, že na víkend prídem, aby navarila niečo domáce, lebo sa mi už žiadalo jesť maminu stravu. Ako sme si rozprávali novinky, mama mi začala rozprávať príhodu zo sobotnej noci.„Vieš, ja pred spaním vypijem šálku čaju a každú noc potom idem na wc. V sobotu v noci som sa zobudila, že potrebujem ísť. Ako som šla po chodbe, štikla som vypínačom, aby som nezakopla ako ja zvyknem, a v tom rana. Žiarovka zablikala a buchla. Vieš ako som sa zľakla?? Prvé čo ma napadlo si bola Ty.. a tak som si nahlas povedala Miška!!“ dorozprávala a ostala ticho. Ja som sa smiala, že ešte aj v noci musíme znášať také vyľakania. No v tom som si uvedomila, že ja som ju „počula“ v sobotu v noci vysloviť moje meno.„A nevieš asi o koľkej to bolo?“ opýtala som sa jej zrazu.„Pol jednej bolo, viem to presne, lebo som sa pozrela na hodinky, že koľko mám ešte na spanie.“ Odpovedala.No a týmto ma dorazila. Takže to nebol len sen. To bolo vlastne naše puto. Puto medzi mamou a dcérou. Podvedome na seba myslíme, aj keď o tom nevieme. Vie to len naše vnútro. Aj keď ubehlo už vyše dvadsať rokov, aj tak ako keby sme boli stále spojené pupočnou šnúrou. Neviditeľným putom... A to nikdy nikto nepretrhne, aj keby sa ako snažil. Navždy tam ostane...