..nikdy nezabudnem...

Akoby ma niekto budil, triasol mi s rukami o dušu. Zľakla som sa, nevedela som čo sa deje. V izbe bola tma, jediné svetlo čo tam bolo, sa odrážalo od ulice. Z pouličnej lampy. Otočila som sa na chrbát a pozrela nad seba. Bol tam čierny ťažký mrak. Srdce mi začalo biť na všetky obrátky, v hrdle mi narástla obrovská guča, mala som sto chutí kričať na mamu, ale nedalo sa. Bola som ako vo väzení. Zo všetkých síl som svoj zrak uprela na dvere, kadiaľ viedla moja cesta vyslobodenia. Tie boli nezvyčajne otvorené a videla som vchodové dvere do bytu.. Ako sa otvárajú.. Myslela som si, že sa zbláznim. Tak veľmi som sa bála. Z posledných síl som si perinu vytiahla až na hlavu a zaspala som...Ráno bolo neskutočné. Hlavu som mala ako olovo ale musela som vstávať do práce. Na nočnú príhodu som si spomenula až okolo obeda. Rozprávala som o tom kolegyni. Ani nie mame, s ktorou som pracovala, ale kolegyni. Vypočula si ma.„Nebude mať teraz niekto z vašej rodiny výročie smrti?“ opýtala sa ma zrazu. „A veru hej, o tri týždne budú štyri roky, čo umrel bratranec...“ vzdychla som. Spomienka na bratranca bolí ešte teraz. Mal len 26 rokov, keď sa stala tá havária. Týždeň, ktorý sme celá rodina ani nežili, len modlili sa aby bratranec znovu otvoril oči a prebral sa z kómy, bol pre nás ťažký. Nakoniec boj o život prehral. Bola to pre nás nesmierna rana. Ešte teraz, ako píšem tieto riadky, sa mi do očí tlačia slzy. Bol mi ako brat..„No tak dajte za neho slúžiť omšu, chcel sa vám tak pripomenúť.“ Ukončila debatu o nezvyčajnej noci kolegyňa. Možno mala pravdu. Možno ľudia, ktorí opustia náš svet, sa na nás pozerajú z onoho sveta a takýmto spôsobom sa nám pripomínajú. Aby sme na nich nezabudli, aby sme vedeli, že oni na nás nezabudnú. Možno takto chcú naďalej s nami žiť. Aby sme my mohli ďalej žiť, aj s bolesťou v srdci, že už milovaný človek neotvorí oči a neusmeje sa na nás. Aspoň takto nám podá pomocnú ruku. Ja tomu verím, viem, že bratranec sa na nás zhora pozerá a stráži naše kroky.. Aby sme boli naveky šťastní a usmievali sa pri spomienke na jeho úsmev. Na jeho dobrosrdečnosť a zážitky s ním. Všetkým nám chýba.. A ja aj po desiatich rokoch stále dúfam, že sa raz všetci siedmi – ja, sestra, brat, traja bratranci a sesternica – stretneme tam v záhrade pod orechom a budeme sa štverať hore..