Odložený prípad

Už dva dni pred večerom plnom tanca a obzerania mladíkov postávajúcich vonku s malinovkou v ruke som sa tešila, a nevedela som sa dočkať kedy to už bude. Nechodievala som zasa tak často na diskotéky, v našom meste neboli žiadne nočné kluby v tom čase, ako teraz. A to už nehovorím o tom ako by ma mama aj tak nepustila do takého zariadenia. Predsa som len bola ešte mladá a to že som mohla chodiť do mestského kultúrneho strediska na diskotéku, to bol už vrchol. Ako som už spomenula, vždy som sa veľmi tešila, že sa vybláznim s kámoškou. Rituál pred odchodom z domu býval vždy ten istý – vybratie trička a riflí, ktoré som si starostlivo ožehlila, nakreslila som si tvár rôznymi šminkami, s vlasmi som tuším nerobila nič, len si ich viac rozstrapatila.. A bola som pripravená. Hela taktiež so sebou nemala veľa roboty, a tak cestou zo štvrtého poschodia som ju na treťom ohlásila a vyštartovali sme.Jednu sobotu, pamätám si že bolo niečo koncom októbra, sme sa šli zabaviť. Náladu sme si robiť nemuseli ničím ani nikým, my sme od prírody trhnuté a od rána do večera sa smejeme.Vybehli sme hore kopčekom (naše sídlisko sa nachádza pod kopcom kde je centrum mesta), a do kulturáku sme to mali 5 minút. Aj preto sme tam radi chodili. Mali sme to za rohom. Ako sme vchádzali dnu do budovy, všimla som si na pútači o kultúrnych podujatiach, že je tam veľký plagát nemenovaného slovenského speváka. Podotýkam, že to bolo dosť dávno a vtedy žiadny Cmorík či Predná neexistovali.„Hela, pozri, mamin obľúbený spevák. A bude tu mať koncert“ pošepkala som Hele do ucha a uškŕňali sme sa ako sa opiera o stoličku a svojim priblblým úsmevom vábi svoje fanynky staršieho dátumu narodenia aby za pouhých 150sk prišli na jeho koncert.Keď sme vyšli na poschodie, pozreli sme do sály, ktorá bola a stále je v okrúhlom tvare. Zistili sme ako vždy že akcia sa ešte nezačala. Tak sme sa ako vždy posadili na stoličky a sledovali prázdny parket, po ktorom sa už črtali lejzrové lúče a rôzne grify zvolenského DJ Ruda Tučeka. Neuveriteľné. Na týchto diskotékach sme mali svoje obľúbené postavičky, ktoré sme tam pravidelne stretávali a dali sme im naše pomenovania. Vyhadzovač Imro nesklamal ani v ten večer a svojími ladnými krivkami sa pohyboval od jedného rohu sály do druheho. Opakujem, sála bola a stále je v okrúhlom tvare. Mali sme tam aj našu obľúbenkyňu Trpiteľku, ktorá tancovala tak božsky, že sme mali pocit že tým tancom trpí. Potom tam nemohol chýbať Juraj, ktorý tak ako nemohol chýbať na lejzrových show, nemohol chýbať ani pri bitkách, ktoré sa skôr či neskôr zvrhli pred sálou na chodbe. Takýchto ľudí sme tam mali veľmi veľa, ale nebudem sa o nich zmieňovať. Keď o štvrtej DJ zahral kapurkovú pesničku od Senzusu Záverečná prestať hrať, dofajčiť dopiť a spať, pobrali sme sa aj my domov. Cestou k východu som opäť pošťuchala Helu a upozornila som ju na visiaci plagát speváka. Tá sa na mňa bez slova pozrela a zažmurkala... Dvoma pohybmi zvesila plagát dole z nástenky, zrolovala ho a utekala von. Ja som utekala za ňou. Celú cestu sme sa smiali na tom ako na druhý deň budú pracovníci kultúrneho domu pátrať po stratenom plagáte. Na druhý deň ráno som fotku v životnej veľkosti ukázala mame. Tá najprv nechápala že odkiaľ ho mám, na to som jej vysvetlila ako sa plagát ocitol u nás doma. Dlhé roky, až kým sme neprerábali byt, plagát visel na našom wc, priblblý úsmev ma sprevádzal pri mojich krátkych návštevách najmenšej miestnosti v byte. Ešte spomeniem, že koncert sa konal 18.11.1997 a mama bola nadšená, že takú osobnosť videla live. Ak sa nájde niekto z vás čo čítate tieto riadky, čo pátral po stratenom plagáte, týmto sa verejne priznávam: Áno, bola som to ja.. P.S. a hádajte o akého speváka ide... :)