Prázdninový príbeh

Mala som rada hodiny, na ktorých som sa učila slovíčka v inej reči. Takisto som mala rada keď sme robili takzvané projekty. Projekty spočívali v tom, že sme na danú tému, ktorú nám určila učiteľka, písali akoby slohovú prácu. Vytvárali sme dvojstrany, ktoré sme mohli prikrášliť kresbičkami či fotkami. Jedného dňa, bolo to tesne pred letnými prázdninami, sme dostali tému „Moje vysnívané prázdniny“. Moje prázdniny neboli nikdy o tom ako a kde a najlepšie čo najďalej sa vyčľapotať v mori, či poškuľovať po mutujúcich chlapcoch niekde v táboroch...Prebrala som sa na to ako mi slnečné lúče šteklia líca, a tiež na mamin hlas ako mi vraví „Miška, bežím do práce, na stole máš lístok čo máš kúpiť v obchode.“ Ani som nestihla zareagovať vrčaním alebo inými pazvukmi, mama bola preč. Ako poslušná dcéra som sa obliekla, obula si tenisky, zobrala som lístok so zoznamom a pobrala som sa do najbližšieho obchodu. Keďže v tom čase (písal sa rok 1993) nejestvovali v našom meste hypervýhodné a najlacnejšie hypermarkety, najbližšie bola sídlisková samoobsluha. Cesta mi trvala bezmála 5minút, no mne, ešte v polospánku sa mi zdalo, že kráčam večne. Vošla som dnu, zvonček na dverách ma trochu prebral zo sna, no aj tak som mala ešte hlbokú noc. Našťastie na zozname nebolo veľa vecí, a boli napísané v poradí ako boli na predajni. Keď som ukladala vajíčka do košíka, zrazu v obchode nastala trma-vrma.„Nehýb sa!“ zakričal niekto za mojím chrbtom. Skôr než som sa stihla otočiť, na hlavu mi nasadili kuklu. Vtom som si uvedomila, že niekto prepadol obchod!!! Bola som v miernom šoku. Ten ma prebral dokonale, ale moje optické možnosti videnia (kukla bola nepriehľadná) boli obmedzené. Cudzie ruky ma chytili, podľa sily som usúdila, že sú mužské.„Pôjdeš s nami!“ zakričal iný hlas. Takže sú dvaja, pomyslela som si. A ja som ich rukojemníčka!, vykríkla som v duchu. Keďže som nechcela prísť k nejakému úrazu, nasledovala som tých dvoch mužov. Vliekli ma kdesi von a prinútili ma nastúpiť do bielej dodávky. Píšem preto že biela, lebo takých po našom meste jazdí veľa. A to že dodávka, to som obkukala z rôznych akčných filmov.„Robo, to si nemal robiť. Načo nám bude?“ ozval sa ďalší hlas. Mala som pocit, že ma unieslo dáke mužské kvarteto, alebo nejaký viacčlenný mužský zbor.„Nie, tá sa nám hodí, však vie dobre po anglicky.“ Odpovedal asi Robo.„No nazdar, to Vám budem teraz musieť niečo prekladať?“ zareagovala som „To ste ma nemohli normálne o to požiadať... Nie takýmto spôsobom..“ Zrejme ma nik z tých chlapov nepočúval, pretože nikto neodpovedal na môj monológ. Cesta trvala dosť dlho. Bola som zvedavá kam ma len zavezú. Ani som nemyslela na to, že ma mama bude hľadať, tobôž nie na to, že som v obchode nechala celý nákup! Po neviem koľko hodinovom cestovaní v bielej dodávke s mužským kvartetom sme konečne zastavili.„Uf, už mi konečne dajte dole tú kuklu“ prosila som, ale tí chlapi nereagovali. Stále mi nechceli dať dole prikrývku z mojej hlavy. Bolo mi teplo a takisto bolo smiešne chodiť medzi ľuďmi v kukle na hlave uprostred júla. Však ani tak škaredá nie som  Hlavou mi behali myšlienky sem a tam. Tam a späť. Ako lev po klietke. Kde som, kto sú tí ľudia?? „Ubytovali“ ma vo veľkej izbe, štandardne zariadenej. To už som videla, nakoľko mi dali dole kuklu. Avšak chlap, ktorý ma do nej zaviedol sa zahral na mňa a pre zmenu mal on na hlave ozdobu. Takže som stále nevedela o koho ide. Pýtate sa, čo je toto za príbeh? Však polícia už po mne dávno pátra...V tej izbe som strávila pár dní, možno týždeň. Mala som tam aj televízor, dobré nie? Nosili mi všakovaké dobroty, pečené mäsko na rôzne spôsoby, múčniky od výmyslu sveta, ale na otázky z akého dôvodu som tam mi nik neodpovedal. Tak som len jedla, spala, pozerala televízor. Ako som tak prepínala po kanáloch, prišla som na hudobnú stanicu.„Jééééj, moji chlapci.“ Zaspievala som si pesničku mojej obľúbenej skupiny. Zbožňovala som tú kapelu, žrala som ich všetkých piatich. Po pesničke nasledoval s nimi rozhovor, viedli ho ako inak v angličtine, tak som počúvala a snažila sa rozumieť každému slovu. Keď na jednu otázku odpovedal najzlatší (podľa mňa) chalan, padla mi lyžička z ruky. Započúvala som sa pozornejšie do toho mierne piskľavého zvonivého spevavého hlasu a zdal sa mi povedomý. Síce som ho počula milionkrát, aj tak mi pripadal veľmi známy a niečo sa mi v hlávke rysovalo. Druhýkrát mi padla lyžička z ruky, čo bol dôsledok zablikania žiarovky v hlave„Však to sú moji únoscovia!!!!“ vykríkla som... a zamdlela......prebrala som sa na to ako mi slnečné lúče šteklia líca, a tiež na mamin hlas ako mi vraví „Miška, bežím do práce, na stole máš lístok....“V tejto chvíli netuším ako sa tvárite pri čítaní týchto písmeniek a možno to aj tuším, ale radšej také slová nebudem tu písať. Nuž čo, pojašená puberťáčka, zaľúbená do chlapčenskej kapely, ktorá zlomila stovky, ba až tisíce dievčenských sŕdc po celom svete. Môžem však podotknúť, že tento projekt som odovzdala mojej učiteľke angličtiny (samozrejme v angličtine) a bola som naň hrdá. Nielen to, že som dokázala napísať nejaký príbeh, ale k tomu v cudzom jazyku. Moja učiteľka ma odmenila pochvalou a jednotkou v žiackej knižke.PS: a hádajte o akú skupinu ide... :)