Prvý televízor na dedine

V tomto prostredí som prežila nádherné detstvo. Keďže som mešťanka, každý piatok, len čo sme so súrodencami prišli zo školy domov, hodili sme aktovky do izby a utekali o tretej na autobus, aby sme víkend prežili práve tu. Takisto letné prázdniny. Celé dva mesiace sme strávili na čerstvom vzduchu u babky. Vystrájali sme, kradli sme susedom hrušky zo záhrad, prežívali prvé ostýchavé lásky, vyrábali praky aby sme plašili vrabce, lozili po stromoch a stavali si bunkre na nich. Proste všetky lotrovstvá spojené s detským zmyslom pre humor. Našej babke vždy po prázdninách pribudli šediny na hlave, ale boli to skôr šediny lásky k nám. Ľúbila nás, robili sme jej radosť, vyvárala nám jedlá od výmyslu sveta, piekla všakovaké koláče a my sme ich do poslednej omrvinky jedli. Pamätám si, že sme celé doobedie trávili vonku na dvore a keď prišiel čas kŕmenia, babka vyšla von z dverí a zakričala „Deti, obed!“. Dupotom sto koní sme sa nahrnuli do kuchyne a po našom odchode ostali prázdne taniere. Babka mala celý deň čo robiť, bolo nás sedem. Ale zvládala to bravúrne, ešte k tomu s úsmevom na tvári. Zbožňovali sme ju, rozprávala nám príbehy z jej detstva. Z jej slov sme sa dozvedali aký bol život na dedine ťažký, ráno o štvrtej ísť na lúku pásť kozy, podojiť kravu, sviniam nasypať do válova. Vtedy žiadny človek nezaháľal s prácou a vážil si každý kúsok svojej ťažkej práce na poli. Naša babka bola známa krčmárka, na malej dedine sa každý s každým poznal. Takisto babka a jej rodina zastupovala pár prvenstiev v dedine. Ako prvá mala telefón. Spomínam si na rady susedov, čo chodili ku nej telefonovať. Keď zvonil telefón, očakávali sme, že niekto volá a rýchlo sme šli k susedom, že majú telefonát. Dlho pred telefónom neboli žiadne výdobytky techniky. Môj ujo študoval na vysokej škole v Nitre. Bola to česť pre babku, bola na neho hrdá. Jedného dňa priniesol veľkú krabicu. Bolo to v čase, keď žili ešte rodičia babky. Celá rodina sa zhŕkla okolo krabice a horeli nedočkavosťou kedy ujo krabicu otvorí aby mohli nakuknúť čo sa v nej ukrýva. Ujo otvoril krabicu a vyložil zvláštnu bedničku. So sklom vpredu, čudné knoflíky naboku. Bol to televízor. Prvý televízor na dedine. Samozrejme, že všetci vedeli čo to je. V novinách či v obchodoch v meste také niečo už mali. Ujo zapojil kábel, nastavil anténu a slávnostne zapol. Všetci si posadali okolo bedničky, z ktorej išiel zvuk a obraz. Pozerali čo vysielajú. Po chvíli sledovania sa babkin otec – môj prastarký pozrel na uja a usmial sa.„Ervínko môj a ako tam vkladáš tie obrázky?“ opýtal sa a sledoval ďalej obrázky. Túto príhodu poznám z rozprávania mojej babky. Znamená pre mňa niečo neskutočné. Ako sa človek v tom čase tešil z maličkostí. Ako spoznával veci, ktoré sú pre nás v našom období tak prirodzené. Rozmýšľam, či nás v súčastnosti dokáže niečo tak ohromiť. Však už máme všetko. V minulosti sa muselo krásne žiť. Tak jednoducho. Bez problémov a myšlienok, do ktorého investičného fondu vložiť peniaze. Už nás nič neprekvapí. V budúcom živote chcem žiť v minulom storočí.