Škola v prírode

Ja som pravidelne, každý rok chodila do školy v prírode. Dokonca v najstaršej triede – D – v škôlke, som prvýkrát zažila pár dní bez maminky. To bolo síce len v našom okrese, presnejšie na Počúvadle. Bola to chata veľmi pekná, s tromi poschodiami. Na prízemí bola jedna jediná izba, tá sa ušla mne aj mojej spolužiačke. Ako som napínala včera závity, neprišla som na jej meno. Škoda.. Ale pamätám si na to, že sme vyhrali tortu za to, že sme mali najupratanejšiu izbu. Po rokoch som opäť zavítala na Počúvadlo a nevedela si spomenúť na miesto, kde stála chata. Možno tam stojí doteraz, ale to už mi nejako vyfúklo z pamäte. Ešte mám pred očami cestu, ktorú sme absolvovali keď sme šli do jedálne. Tá bola v inej chate, kúsok ďalej. Ktovie, možno tieto chaty zbúrali a postavili iné.V druhom ročníku nás odviezol autobus ďaleko na Oravu, priamo k Oravskej priehrade. Náš hotel – áno, bol to hotel Šport – stál len pár metrov od vody. Škoda len, že sme tam boli niekedy v októbri, to už aj mrznúť začínalo. Bývali sme na druhom poschodí, hore na poschodia sa šlo točivými schodmi. Vždy sme mali zážitok, keď sme šli dole. Strkali sme sa, ponáhľali, chalani sa šmýkali po zábradlí. Príroda tam bola krásna. Vlastne stále je.. V jeden večer sme mali maškarný ples. To nám dali vedieť ešte v škole, aby sme si doniesli masky na Oravu. Moja susedka mi požičala taký kostým strigy. Bol urobený z krepu, sukňa bola vyrobená z farebných pásikov, k tomu akože tričko so záplatou a na hlavu parochňa. Ako inak, z krepu. Bolo to super. Dokonca som vyhrala cenu najlepšej masky, na druhom mieste bola moja spolubývajúca Maťa, ktorá bola čert. Naša ďalšia spolubývajúca Mirka nestrávila prehru, pretože mala šaty princeznej, fakt originál akoby na prvé sväté prijímanie. Nebavila sa s nami asi tri dni po jej prehre. Pamätám na jeden večer. Ležali sme, vychovávateľka nám prišla dať dobrú noc a otvorila nám na chvíľu okno, aby sa nám vyvetralo na lepší spánok. Nechala otvorené s tým, že sa vráti zatvoriť. Asi zabudla. Ja som po chvíli začala ostatné baby plašiť, že príde mačka s rypákom. Neviem kde som vtedy našla takú príšeru – nesmejte sa, pre nás to bola príšera. Ale v tom momente to bola obluda, ktorá vojde dnu oknom a zožerie nás. Baby sa schovali pod paplón a odmietali vyjsť von. Posielali ma, aby som šla zavrieť okno. Ale bála som sa rovnako ako oni. A pritom som vedela, že mačka s rypákom je čerstvo vymyslená. Nakoniec nabrala odvahu čert Maťa a okno zatvorila. Príhodu som rozprávala doma a môj brat si od tých čias robil zo mňa srandu, že ja raz takú mačku budem chovať.V piatom ročníku sme boli v škole v prírode na Borovici, kúsok pri Trnavej Hore. Tam to bolo tri chaty A, B, C, postavené medzi horami. Naša trieda – 5.A – bývala v chate B. Vlastne sme tam boli len tri triedy. Ale bolo to fajn. Čerstvý vzduch nám všetkým robil dobre, chata príjemná, učili sme sa vlastne v spoločenskej miestnosti s televízorom. Tam som tuším prvýkrát videla Krotiteľov duchov. Včera to zrovna bežalo v telke, tak možno preto tie spomienky.. Vtedy nám aj naša triedna učiteľka p.Kišová pustila Fanfan tulipán a chalani sa smiali keď tam žena ostala bez halenky, len tak na holo a my dievčence sme sa červenali ako paradajky za rohom. Sú to len útržky z tých pár dní čo sme tam strávili..Vo všetky ostatné ročníky sme so železnou pravidelnosťou chodili do Liptovskej Porúbky. Boli sme tam aj na lyžiarskom zájazde v siedmom ročníku. Tam bolo asi najlepšie. Prostredie sme poznali. Pár dní pred odchodom sme sa vždy dohadovali, že v ktorej izbe budeme bývať. Raz sa nám pošťastilo bývať na treťom poschodí úplne v poslednej izbe na dlhočiznej chodbe. Tam snáď sa holuby otáčali, tak to bolo ďaleko :) Hneď v prvý deň sa nám pokazili dvere. Bola som u spolužiačiek oproti v izbe na návšteve. Z okna sme pozerali na nejakých mladých chalanov, čo tam práve dorazili. Do izby vtrhla moja spolubývajúca a vraví Mifa, pokazili sa nám dvere!!! Vybehla som von, a naozaj. Dvere boli z pántov dole, len tak opreté o stenu. Ako Katka otvárala dvere, pánty povolili a vylomili sa zo steny. Potom prišiel ujo údržbár a zobral nám dvere. Tri dni sme boli bez dverí. Ale nám to nevadilo, boli sme na konci chodby, tak sme tam mohli aj výskať aj chodiť nahé a nik nás nevnímal. Na celej chate boli dvere na balkón zamknuté. Neviem, asi kvôli bezpečnosti, aby deti nelozili von a nedajboh aby nevypadli. Odomknuté mali len učitelia a vychovávatelia.. a my.. Izba č.22.. Ako nám všetci závideli, že sme nemuseli liezť cez okno von, ale normálne cez dvere. Naša izba sa stala vyvolená a my sme boli vyvolené tiež. Okrem toho sme tam v Porúbke zažili veľmi veľa príhod a zážitkov. Ako sme šli na prechádzku do lesa a keď sme boli už dosť ďaleko, tak sme na ceste objavili krv a vychovávatelia zmeraveli, že na blízku je medveď, tak nás hnali naspäť. Ako sme na prechádzkach spievali vtedajší hit Darinku mandarínku. Ako nás na lyžiarskom zájazde náš vychovávateľ – vášnivý turista a prechádzkomaniak – vyhnal ďaleko do hory, a ako sme prišli takmer mŕtvi a mokrí od hlavy po nechty na nohách. Ako sme robili kultúrne programy, keď som ja hrala lorda Nortona, a dámske volenky na diskotékach. Ako som sa hanbila ísť po Braňa a ako po mňa prišiel pehavý chalan z céčky. Ako sme mali každý deň službu v jedálni, ako ma chalani preháňali po celej miestnosti, len aby som im naliala čaj či meltu. Fakt, spomienok mám veľmi veľa. Niektoré sú úž vyblednuté, iné ešte žiaria farbami. Som veľmi rada, že som sa narodila ešte v tom čase, kedy škola v prírode síce bola záťaž na peňaženku. Ale bola to veľmi dobrá škola, ako sa naučiť žiť bez maminej pomoci, ako si na to zvyknúť. Bolo to super, za tristo korún odísť do Nízkych Tatier na dva týždne a písať pohľadnice, že sa mám super. V ôsmej triede som poslala tuším len korešpondenčný lístok s oznamom kedy prídem späť. Nedávno mi kamarátkina dcéra povedala, že ide do školy v prírode. Bola som zvedavá, že kam a na ako dlho. Išli na Rematu, neviem či poznáte, kúsok za Handlovou. Šli na päť dní. Za dvetisíc korún. Ostala som v šoku. Ale to nebol zlatý klinec večera. Doprava v tom nebola, každý rodič mal dopraviť svoje dieťa na vlastné náklady. Strašné. Fakt som rada, že som mohla zažiť školu v prírode takú ako má byť :)