...úsmev nad zlato...

To sme vždy pretiahli tak do dvanástej, aby sme potom mohli ísť na obed a o tretej vypadnúť domov. Skrátka, plné pracovné nasadenie. Bola to predajňa s koženými, nehorázne drahými sedacími súpravami. To bol hlavný sortiment. Okrem toho tam boli spálne a detské izby. Taká dvojpodlažná predajňa. Predajňa stála na okraji mesta, tak záujem o návštevu nebol až taký veľký ako návšteva polusu či auparku. Našťastie. Aspoň sme mali pohodu, klídek, piánko. Sem-tam sa mihol nejaký zákazník, čo si doprial sedačku z pravej hovädzej kože. Bola aj hovadsky drahá. Ale keď na to majú, prečo nie? Kolektív sme boli mladí. Zlatí ľudia, veselí, robili sme si vždy nejakú srandu, smiali sme sa často. Fakt taká pohoda. Žiadne stresy, panika. Občas sme sa zašili do nejakej detskej izby a klábosili. Keď šla okolo vedúca, tak sme sa robili, že upratujeme. Keďže som tam pracovala dva mesiace – prebudila som sa z tej letargie a chcela som konečne nejakú záživnejšiu prácu, nemala som až tak veľa príležitostí kontaktovať sa so zákazníkmi a využiť všetky predajcovské grify za účelom veľkého množstva predaných kusov nábytku. Spomínam si však na jedného zákazníka.Bola slnečná nedeľa. S kolegami sme sedeli vo výklade na starožitnej sedačke a sledovali ľudí ako chodia okolo našej predajne. Ak môžem povedať, z dvadsiatich ľudí vošiel do našej predajne jeden človek. Ak samozrejme sa tých ľudí tam toľko za deň premlelo. Zrazu vošiel jeden pán. Bol to starší pán s prešedivelými vlasmi. Na sebe mal letné nohavice, tričko a slnečné okuliare. Zbystrili sme pozornosť, však už sme mali pavučinu na dverách. „Dobrý deň.“ ozval sa pán. Jedným pohľadom zmapoval situáciu na predajni a zistil, že všetci predajcovia sú zgrupení v jednom hlúčiku. Mal šťastie, nemusel sa predierať pomedzi zákazníkov. Naraz pozrel na mňa. „Kto ma prevedie po tejto nádhernej predajni?“ povedal a šibalsky na mňa zažmurkal.„Nech sa páči, prehliadka môže začať.“ chopila som sa slova ja skôr ako mohli ostatní zareagovať. Ukázala som na schody, ktoré viedli na hlavné podlažie. Agáta za pokladničným pultom sa za nami obzerala a sledovala naše všetky kroky až kým sme sa nestratili na poschodí.„Tak ktorým smerom začneme?“ opýtal sa pán.„Tadiaľto, tu sú vystavené sedacie súpravy.“ ukázala som napravo a s úsmevom som urobila prvý krok smerom k sedačkám.„Slečna, vy ste pôvodným povolaním princezná?“ prekvapil ma pán. Ja som sa na neho pozrela a usmiala sa. Možno som sa aj začervenala.„Nie, ja som pôvodným povolaním účtovníčka.“ vyletelo zo mňa.„To nemyslíte vážne, to sa k vám nehodí.“ pokračoval v lichotení. Kráčali sme pomedzi sedačky, pán si ich obzeral. „Poďte, sadnime si.“ vyzval ma pán. Ja som zamierila k jednej bledofialovej dvojsedačke „Táto je moja najobľúbenejšia, veľmi sa mi páči. Volá sa Leonardo.“ sadla som si na ňu. Pán si sadol ku mne. Pokračovali sme v rozhovore. Pýtal sa ma ako dlho tam pracujem a či sa mi tam páči. Bol to veľmi sympatický pán, elegantný a vtipný. „Viete, dôvod prečo som vošiel do vašej predajne je taký, že zháňam kredenc. Viete čo je kredenc?.“ Dozvedela som sa, že kúpil chalupu na strednom Slovensku. A teraz ju zariaďuje. Tak sa vlastne dozvedel, že poznám tú lokalitu. Aká náhoda, že pochádzam zrovna odtiaľ. Aký je ten svet malý. Pochválil ma aj za moju čistú slovenčinu. Bol to krátky rozhovor, ale myslela som si, že ubehla možno aj hodina. Cítila som sa príjemne. Z jeho úsmevu vyžarovalo dobro a láskavé teplo. Jeho charizma naplnila celú predajňu. Urobila som mu ešte exkurziu po spáľnovom oddelení a vrátili sme sa na prízemie k Agáte.„Tak čo, vybrali ste si?“ prihovorila sa s úsmevom Agáta, keď nás videla ako kráčame dolu schodmi. „Túto slečnu.“ chytil ma za ruku a predviedol ma ako princeznú.„Nie nie,“ oponovala Agáta, “tú princeznú si nedáme.“ usmiala sa a vlastne sme sa všetci usmiali. Pán mi so žmurknutím poďakoval za príjemnú chvíľku a odišiel z predajne. Samozrejme, že potom ma čakal výsluch kolegov. Boli zvedaví čo sme hore robili, o čom sme sa rozprávali. Ja som sa len usmievala, pretože som mala stále ten hrejivý pocit aký som cítila pri tom pánovi. Nebol to vzrušujúci pocit, aký prežíva žena pri mužovi. Bol to skôr pocit ako dcéra cíti, keď ju otec zoberie do náručia a objíma ju.. len tak... Za ten čas, ako som pracovala na predajni, aj na iných po tejto nábytkovej, som stretla veľa príjemných zákazníkov, no myšlienka na tohto pána mi prinavráti úsmev na pery. Vlastne bol to veľmi vkusný kompliment, čo poviete?