Zubár - postrach mojich školských čias

Ako žiačka 1.A som mala s rovesníkmi triedu pár metrov od zubnej ambulancie. Pamätám si moje rýchle kroky keď som mala ísť okolo. Vtedy by ma tam nikto nezastavil. Prefrngla som popri bielych dverách a zastavila som až kdesi v šatniach. Tam som už bola v bezpečí. Zopárkrát sa mi pošťastilo vyhnúť sa hromadnej triednej prehliadke, no vedela som, že raz tam aj tak skončím. V kresle nemilosrdného človeka s rúškom na tvári. Sestrička bola hotová basketbalistka. Keď nejaké dieťa vrešťalo, stačil jej jediný pohľad a dieťa bolo ticho.Jedného dňa ma na prehliadku zobrala babka. Celou cestou som premýšľala, ako sa vytrhnúť z pazúrov zubárskych kliešťi. Ale neprišla som na nič. Vošli sme do čakárne, sedelo tam pár detí. Tvárili sa vážne, až nešťastne. Prisadli sme si k nim a čakali sme, kedy nás obryňa zavolá. V čakárni sa vzduch dal krájať. Taká napätá atmosféra bola. Keď vyšla dvojmetrová sestrička a zahlásila moje meno, chcela som sa v tej chvíli rýchlo na matrike premenovať. Ale nebolo úniku. Poslušne, s malou dušičkou a veľkou hrčou v hrdle som s babkou vošla do ambulancie. Naprázdno som preglgla a usadila sa v kresle. Nepomohlo ani to, že to bolo pohyblivé kreslo, takmer ako kolotoč. Sestrička mi dala podbradník a zbadala som zubára ako sa ku mne priblížil. Vtom sa mi skrsol nápad v hlave.„No otvor ústa,“ prihovoril sa mi ujo zubár. To však nepomohlo. Poznáte to ako sa vraví Ako sa Vinco zaťal. Ja som sa zaťala a neotvorila. Neotvorila som ani po treťom pokuse zubára. Nakoniec ho to prestalo baviť, dal nižšie kreslo, dal mi dole podbradník a nasrdene hodil rúško na stolík. „Nech si príde s matkou!“ Ja som sa rýchlo vymanila z kresla, babka na mňa zaškúlila a aj sa hanbila, že má takú vnučku. Cestou domov ma hrešila, až sa zadúšala, všelijaké slová padali na moju hlavu. Ja som bola spokojná. Nie s tým, že sa na mňa babka hnevá, ale s tým, že sa mi podarilo „absolvovať“ prehliadku. Prišli sme domov, zaliezla som do izby a vydychovala. Premietala som si pred očami celú scénku. Poobede prišla domov aj mama z práce a ako prvé sa opýtala, ako sme obstáli u zubára. Keďže vedela o mojom probléme.„Nechcela otvoriť ústa, sviňa malá.“ Skríkla babka a porozprávala celú udalosť. Už si nepamätám či som sa už hanbila, alebo mi to bolo jedno. Avšak rokmi prišla aj odvaha a tak ako som sa vtedy zaťala, zaťala som sa aj pri tom, ako som si prehovorila do duše. Síce teraz pri pravidelných každoročných prehliadkach tiež sa mi trochu podlamujú kolená, ale tých pár minút, čo strávim v ambulancii už zvládam. Apropo, teraz mám zubára a tipnite si, ktorá sestrička u neho pracuje... :))))