Clanok napisal 49 rocny advokat. Zenaty, 2 deti, auto, kariera, ucta kolegov,... a napriek tomu konstatuje, ze nemoze definovat svoj zivot ako stastny. Zacina uvazoval o (skutocnom) stasti a tvrdi, ze stastie nemoze byt suktomne, pretoze (skutocne) stastie existuje iba v spolocenskom zivote. Dalej hovori, ze jednotlive chvilkove fragmenty stastia (uspokojenie po profesnej, majetkovej ci duchovej stranke) cloveka z dlhodobeho hladiska stastnym neurobia. K clanku zaznelo viacero reakcii a dve z nich boli v zavere ocenene "sitting ovation". V mysli som mal pripravenu svoju vlastnu reakciu na clanok, ale moja sucasna znalost talianciny by to urcite nedokazala vyjadril v style, co na srdci, to na jazyku. Pocuval som teda reakcie inych, z ktorych ma (nas) najviac zaujala prave ta posledna.
Uplne v zadu auly sa prihlasilo jedno dievca. Profesor, ako aj vsetkych ostatnych, ju vyzval, aby sa postavila a az potom zacala prezentovat svoju reakciu/nazor. Zacala rozpravat sebaisto a po chvili som sa dozvedel, ze stravila isty cas na volontariate v Peru, kde pomahala ludom v horsej socialnom situacii. Svoj "prejav" ukoncila nasledujucou vetou: Ludia, ktori pomahaju druhym najst stastie, (predovsetkym) hladaju a nachadzaju stastie svoje! Dievca podalo mikrofon profesorovi, potichu si sadlo a ticho v aule prerusil az obrovsky potlesk vacsiny z nas.
