Max Scheller, vo svojom filozofickom antropologizme, rozvíja viacero myšlienok. Jednou z nich je aj to, že človek ako taký ma dve časti. Jednou je pripútaný k tejto zemi a druhou je otvorený pre veci nadprirodzené. Empiristi a racionalisti. Svet okolo nás (aj človeka) dokážeme poznať na základe zmyslov, či rozumu?
Husserl vo fenomenológií hovorí o postate vecí, ktorá je nemenná. Nazýva ju eidos. Okolo tohto fenoménu veci sa nachádza obal, noesis, ktorý sa ale na rozdiel od eidosu mení a záleží na samotnej psychike človeka. Toto zloženie vecí, podľa Husserlna, by sa dalo prirovnať aj k človeku.
Človek vo svojej podstate nemenní a vo vonkajších prejavoch a črtách nestály. Dve otázky. Prvá z nich: Čo je človek? Na túto otázku potrebujeme získať pohľad na človeka ako na predmet. Človek ako istý „bio-chemicko-fyzikálny mechanizmus“. Pohľad dnešnej vedy na človeka nám vo veľkom meradle prezrádza ako človek vlastne funguje. Čisto materialistický a neosobný pohľad na správanie sa človeka by mohol vyzerať tak, že ide iba o určitý súbor podmienených reakcií. Našťastie človek nie je iba zhluk samo usporiadanej hmoty, ale oduševnené bytie.
Kto je človek? Druhá otázka, ktorej odpoveď nebude nikdy úplná. Ľudská jedinečnosť sa prejavuje v jeho schopnosti rozhodovať sa. A to slobodne! Definovať čo je človek sa nám možno podarilo, ale definovať kto je človek je pre nás „mission impossible“. Výborne to vystihol Scheller keď hovorí, že definícia fixuje a človeka, vo svojej podstate dynamického, nie je možné uzavrieť do púhej definície.
Povedať kto je konkrétny človek na základe jeho noesis je veľmi ťažké, pretože ani konkrétny človek, ktorý žije „sám so sebou“ už od narodenia, nevie na 100% povedať ako napr. zareaguje v takej a takej situácií. Možno 99x rovnako a z ničoho nič ten 100x urobí úplne niečo odlišné. Plnenie našich predsavzatí sa nám nie vždy stane rutinou. Preniknúť do samotnej podstaty človeka (eidos) je pre nás o to náročnejšie.
