Jeden priatel, s ktorym som obcas hravam este ako prvak, ma raz pocas omse, bola to prave tesne pred modlitbou Otce nas, poprosil, aby sme tuto modlitbu nespievali, ale nechali ju v tichosti gitar hovorit. Mierne ma to zarazilo, pretoze v mladeznickom gitarovom prevedeni ma tato modlitba rychlejsiu a chytlavejsie melodiu, dobre sa pocuva a hra. Na rozhodovanie som vela casu nemal, a pod tlakom jeho pokojnych a smejucich sa oci som privolil. Vtedy mi to prislo velmi "suche", len tak recitovat modlitbu, ked ju mozem zahrat a pocas modlitby som myslel len na to. Teraz tomu priatelovi musim podakovat! Vies Tomas, vtedy ked som na teba pozerat prekvapene, zarazene a urcite som nepochopil kam si s tym mieril:). Ty si uz narozdiel odo mna vedel omsu prezit a ja zatial na nej iba byt. Teraz viem, ze ti ani tak neslo o to, ci sa ta modlitba hovori alebo spieva... moj problem bol v tom, ze pocas spievania som sa viacej pozeral vokol ako pred seba, viac som sa sustredil na akordy ako na text a uz vonkoncom nie na to, co mi ten uzasny text chce povedat. Par rokov preslo a ja sa stale ucim spajat hudbu aj text, pretoze obe dokazu povedat a vyjadrit chvalu, vdaku, prosbu.
Raz po omsi som este chvilu hral v kaplnke. Vsetci uz odisli a po chvili vosiel knaz, ktory sluzil omsu. Prisadol si ku mne a povedal, ze je velmi rad, ked vidi, ze sa stale najde niekto, kto je ochotny omsu hudobne doprevadzat. Pacila sa mu moja hra na gitare a dohodli sme sa, ze ho niekedy nieco naucim. Jeho slova neboli iba o chvale. Nas rozhovor pokracoval s tym, ze ho velmi mrzi, ked to co smievame nezijeme, ze ked pocuje z nasich ust slova "...teraz vsak, ja zasnem ako mas ma (nas) rad a chvalu ti vzdam este raz" a pritom vidi, ze nikto z nas pocas omse nesiel na prijimanie. Mrzelo ho dalej, ze pocas omse sa viacej venujeme spevniku, hladaniu a pripravovaniu piesni a to hlavne nam unika.... Mrzelo ho pozerat na chalanov v zadnych lavicia kaplnky, ktori si, aby im "ta omsa" rychlejsie presla, priniesli so sebou zosit alebo knihu. Nevedel prijat, preco za kaplnka zaplna smerom od zadnych lavic dopredu... (asi sme ako chalani privelmi citali Bibliu a chceli sme byt ti, ktori si na hostinu sadnu na zadne miesta, lebo oni budu pozvani, aby postupili dopredu... neviem potom ale preco sme aj po zavolani, stale zostavali sediet bez pohnutia, a niektori dokonca protestovali...) Ten knaz mi povedal pravdu. "Kto chce o pravde hovorit, musi ju aj zit", pomyslel som si. Bolo to na mne.
Zvlast my mladi v omsi vidime len povinnost. Kolko straca ten, kto si pride omsu iba "odstat"? Preco je take tazke sa na omsi zapajat do spevu, spolocnych modlitieb? Preco vsetko toto?
Ako hovori jeden psycholog: "Kde sa vo vztahu strati laska, automaticky nastupuje povinnost. Z lasky k manzelovi/manzelke... manzelska povinnost; z lasky k detom... rodicovska povinnost; z lasky v Bohu... povinnost krestanska." Musim v nedelu do kostola, jedenkrat rocne na spoved,... musim je motivacia, ktora je v tomto pripade na dve veci.
Ani tu v Taliansku sa to mladymi v kostole v nedelu velmi nenaplna a cez tyzden.... Vcera som bol ale mierne prekvapeny, pretoze po prichode do kostola ma potesila pritomnost asi dvadsiatich deti a skupinky mladych animatorov, ktori prave nacvicovali pesnicky na omsu. Obsadil som svoje obludene miesto, ale aj tak som mal stale zmiesane pocity z toho, ze na vsedny pravocny utorok, je v kostole az privela ludi. Nepreslo ani pat minut a zahada bola obhalena. Omsa bola obetovana za maleho Jacopa, ktory tragicky zahynul. Smutne. O to viac, ked som si len tak preletelo, ci je naozaj potrebna takato udalost, aby sa vo vsedny den zaplnil kostol. Slzy v ociach mamy mi pripomenuli Lewisa: "Boh sepka v radosti, prihovara sa v problemoch a krici v bolesti."
Na zaver, deti zaspievali jednu piesen, ktorej text sa ma v tej chvili obzvlast dotkol. Aby som to upresnim, cez ktorej text sa ma v tej chvili obzvalast Niekto dotkol. V uvode som spominal moje stredoskolske spomienky na zabudanie a uvedomenie si toho, nielen o com spievam, ale aj toho, co spievam. Nie vzdy sa mi to dari, ale vcera som to dokazal. Piesen sa vola Ti seguirò:
TI SEGUIRO' (Budem ta nasledovat)
Ti seguirò, o Signore, e nella tua strada caminerò.
(Budem ta naslevodat, o Pane, a kracat budem po tvojej ceste.)
Ti seguirò nella via dell'amore e donerò al mondo la vita.
(Budem ta nasledovat na ceste lasky a darujem svetu zivot.)
Ti seguirò nella via del dolore e la tua croce ci salverà.
(Budem ta nasledovat na ceste bolesti e tvoj kriz nas spasi.)
Ti seguirò nella via della gioia e la tua luce ci guiderà.
(Budem ta nasledovat na ceste radosti a tvoje svetlo nas bude viest.)
