„Ony nelietajú", snažili sa ma presviedčať odporcovia infantilných predstáv. Ja si aj tak vždy predstavím voľnosť na prahu života stojaceho listu. On si s ľahkosťou šantí vo vzduchu, oslobodený od otcovských rúk stromu. Užíva posledné kvapky životnej rosy až pokiaľ neucíti koniec v podobe tvrdej zeme. A potom cestou do školy na neho skočí moja noha a prepletú sa vzory podrážky s nakreslenou žilnatinou. Takto sa spájajú životy, takto sa píšu príbehy a my sme v nich.
On sedel na vedľajšej lavičke, konkuroval dymom z horiacej cigarety hmle, ktorá pred ním i za ním zvierala priestor krajiny. Vtedy človek nevidí, dobre sa sníva. Neskôr sa prebudí na šteklivý dotyk padajúceho listu. Nie je to sen, je to jesenná realita, že niekto mi nechce dovoliť vidieť zajtrajšok na opačnom konci chodníka. Hmla ponúka tajomnú (bez)nádej. Pri pohľade na špičku nosu zamyslieť sa nad ďalším krokom.
Kopnúť do gaštanov a v parku z nich skladať detstvo. Spomienky prežiarené ostrými lúčmi zubatého slnka. Ráno si zabudnem kvapnúť na pulzujúce miesta parfém. Zrazu vonku ucítim jemnú arómu lístia pod smutným platanom. Plače a na prízemí usadené mraky s ním. Vtedy si hovorím, aké je to skvelé v teplom domove vychutnávať vôňu jabĺk v prútenom košíku.
Suché nohy, mokro na chodníku a oblačno v duši. Keď nie je slnko, tak sú oblaky a k nim vzlietajú čierne vtáky. Potom si poviem, že ten havran sa s orechom v zobáku raz zadrhne a opäť priletia lastovičky. Pochmúrne na mňa zaškrieka a ja si uvedomím, že je naozaj jeseň.
„Zajtra pôjdem zbierať šípky a nové farby", dopovedala som listom. Bude sa skákať cez hodvábne nitky malých dravcov a v zime ich nakreslím ceruzkou v nadživotnej veľkosti, môj hrdina náladovej jesennej rozprávky.
