Roztiahne plátno. Na paletu si vytláča malé kaluže sychravých farieb. Len dve žiaria. Žltá a červená. Spoza ucha si berie štetec. Olíže jeho drevený koniec a začína maľovať.
Na trolejbusovú zástavku prichádza žena. Mladá.
„Dobrý deň," pozdraví maľujúceho muža.
On len kývne hlavou.
Husto sneží. Žena si sadá na drevenú lavičku za mužovým chrbtom. Ruky v kožených rukaviciach si dáva pod zadok. Trolejbus nechodí. Žena si preloží nohy cez seba. Pohľadom skúma zastávku. Oči jej zastanú na ruke držiacej štetec, ktorý sa práve kúpe v šedej a potom spraví ťah, a potom ďalší... Na plátne sa rysuje chodník pokrytý pošliapaným snehom a zdobený nahými stromami. Prázdna zasnežená lavička a...
Muž si hlasno kýchne. Žena odvracia pohľad z plátna. Zaostrí zaň. Vidí chodník pokrytý pošliapaným snehom a zdobený nahými stromami. Prázdna lavička a...
XXXXX
Vejúca záclona šteklí Karolov nos. Chladný zimný vzduch mu preniká pod kožu. Strasie ho. Zatvára okno. Naučeným chmatom pootočí kovovú kľučku okna. Tá hlasno zaškrípe. O liatinový radiátor má opretú svoju bielu paličku. Vezme ju do pravej ruky. Otočí sa a pomaly, dotýkajúc sa dlážky špičkou paličky, odkráča z kuchyne do pracovne. Nahmatá operadlo kancelárskej stoličky. Pomaly sa posadí. Ruky položí na klávesnicu s Brailovými znakmi. Píše:
„...ička a vedľa nej muž v čiernom plášti so šedým dáždnikom. Stojí pod zažnutou lampou, ktorá je v tej chvíli na ulici, vedúcej popri rieke, jediným žlto-oranžovým jasným bodom."
Inšpirované obrazom Jakuba Schikanedera V podvečer na Hradčanoch.
