Aké sú napríklad rozdiely medzi hrou na organe v kostole a v koncertnej sále? A ako dosiahnuť, aby boli zvuk organu a spev počas omše vyvážené?
Na úvod by som sa opýtal. Čo vás viedlo alebo kto vás viedol k tomu, aby ste sa začal venovať hre na organ? Je známe, že ste študoval na konzervatóriách v Bratislave a v Košiciach a na Musikhochschule Lübeck v Nemecku, kde ste mal výborné organy k dispozícii.
Organ ma fascinoval od útleho detstva. Pamätám si, keď som ako malý chlapec, ešte v predškolskom veku, počas omše vyrušoval a otec ma vzal na chór. Vtedy som videl organistu počas hrania. Veľmi ma to zaujalo.
Neskôr som začal ako šesťročný miništrovať, avšak vždy ma to ťahalo na opačnú stranu kostola – k organu. Bol som veľmi pohrúžený do piesní, ktoré celý kostol nadšene spieval. Rodičia ma v mojom nadšení podporovali, začal som sa učiť základy hudby.
Svoju prvú omšu som odohral ako desaťročný počas vianočného obdobia v kostole v obci Baška, ktorá je filiálkou farnosti Myslava, odkiaľ pochádzam. Vďaka podpore vtedajšieho správcu farnosti, vdp. Pavla Bugoša, som dostal možnosť v tomto mladom veku zaspievať žalm počas omše v Dóme sv. Alžbety. Bola to pre mňa nielen veľmi významná vec, ale nadviazal som kontakt s Viliamom Gurbaľom, regenschorim Dómu sv. Alžbety.
Vďaka tomuto kontaktu ma čoskoro zavolali vypomôcť v Dominikánskom kostole v Košiciach, kde vypadol organista. Keďže pátri dominikáni mali problém miesto organistu obsadiť, po omši ma oslovili, či by som mohol chodiť hrávať pravidelne. Tak som ako dvanásťročný začal organovať v tomto kostole a odvtedy sa začal „písať“ môj každodenný životný príbeh za organom.
Pôsobíte ako starosta v Košiciach – Myslave a zároveň ako organista v Kostole sv. Bartolomeja v Myslave a ako hosťujúci organista v Dóme svätej Alžbety počas pontifikálnych a slávnostných bohoslužieb. Čím sa vyznačuje organ v Dóme sv. Alžbety? Predsa len, ide o významný kostol v katedrálnom kostole.
Organ v košickom Dóme sv. Alžbety je umiestnený v nádhernej neogotickej skrini pochádzajúcej z roku 1896. Postavil ju organár József Angster z mesta Pécs, ktorý bol žiakom jedného z najvýznamnejších staviteľov organov na svete – francúzskeho majstra Aristida Cavaillé-Colla.
V roku 1968 bol organ prestavaný československou firmou Rieger-Kloss z Krnova. Aj keď sa z pôvodného nástroja z roku 1896 zachovalo niekoľko registrov, všetky ostatné prvky boli prestavané v umeleckom štýle vtedajšej doby.
Z dnešného pohľadu organ vykazuje isté nedostatky, najmä čo sa týka zastaranosti elektroniky a zvukového ideálu, do ktorého bol prestavbou v roku 1968 upravený.
Akustika a magické čaro Dómu mu však dodáva veľkú majestátnosť a vďaka tomu je u poslucháčov veľmi obľúbený.
Príležitostne zvyknete hrávať na rôznych koncertoch. Diela ktorých skladateľov hrávate vtedy? O ktoré diela konkrétne ide?
Na svojich organových recitáloch, ktorých som absolvoval desiatky nielen v rôznych mestách Slovenska, ale aj po Európe, sa snažím poslucháčom predstaviť diela rôznych štýlových období, ktoré si myslím, že nám ako ľuďom majú čo povedať aj v 21. storočí.
Programy koncertov sa snažím zostaviť tak, aby si v nich každý poslucháč našiel niečo, čo ho osloví – diela radostné, slávnostné i virtuózne, no aj meditatívne alebo hĺbavé.
Veľmi rád na koncertoch taktiež improvizujem na témy známych piesní, alebo na tému, ktorú samo zvolí publikum.
Čo vás na daných dielach najviac zaujalo? Poprípade čím sú zaujímavé pre divákov?
Každé štýlové a kompozičné obdobie za sebou zanechalo množstvo organových diel, ktoré oslovia dušu človeka aj v dnešnom rýchlom svete. Ako organista mám možnosť skladby v každom kostole zažiť nanovo – nenosím si totiž nástroj so sebou, ale súčasťou organového umenia je aj schopnosť organistu vybrať diela vhodné na ten-ktorý nástroj a zároveň ich upraviť tak, aby dobre zneli.
V hudobnom svete zastávate ďalšie významné pozície. Ide o funkciu arcidiecézneho organológa Košickej arcidiecézy a jedného zo znalcov Hudobnej subkomisie Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska. Čo je náplňou týchto pozícií? Ako ste sa k nim dostal?
Do funkcií som bol menovaný košickým arcibiskupom Bernardom Boberom. Ako diecézny organológ vykonávam poradenskú činnosť pre farnosti, ktoré majú záujem opravovať, upravovať alebo stavať nový organ. Vtedy viem byť v celom procese nápomocný. Mojou úlohou je pomáhať farnostiam nájsť vhodné riešenia tak, aby pre boli umelecky hodnotné a zároveň finančné dostupné.
V hudobnej subkomisii pracujem ako jeden zo znalcov. Predsedami komisie sú biskupi Marek Forgáč a Ján Kuboš. Zaoberáme sa rôznymi otázkami týkajúcimi sa liturgickej hudby, jej aplikácie do praxe a v súčasnosti už aj prípravou nového spevníka pre katolícku cirkev na Slovensku.
Keďže sa zároveň venujete hraniu skladieb a piesní počas omší, akými znakmi sa vyznačujú vybrané diela?
Priestor pre hudbu, ktorý katolícka liturgia ponúka, je možné stvárniť viacerými spôsobmi. Z omší najčastejšie poznáme obraz, keď ľudia spoločne spievajú strofickú pieseň. Tento spôsob mám najradšej, keďže sa vtedy vytvára akási spoločenská súdržnosť medzi všetkými zúčastnenými.
Okrem toho je však miesta v omši možné stvárniť aj spevom zboru, či odohratím čisto organovej skladby, ktorá napríklad tichým zvukom prehlbuje rozjímanie alebo majestátnou silou organa podfarbí slávnostnosť danej chvíle.
Počas omší nezvyknete spievať. Spev nechávate na ľuďoch, príležitostne na profesionálnom speváckom zbore. Čo vás k tomu viedlo? A ako reagovali ľudia na túto zmenu? Je známe, že organista zvykne spolu s ľuďmi spievať a viesť ich.
Je síce ako uvádzate “známe”, že organista zvykne spievať a tak viesť ľud. Na vedenie spevu zhromaždenia však v kostole stojí organ. Ten má svojou konštrukciou také zvukovo-akustické vlastnosti, že najlepšie dokáže podchytiť a viesť spievajúcich. Organista však musí nástroj ovládať správne, aby prostredníctvom svojej hry a vhodne zvolených prostriedkov dokázal ľudí „dirigovať.”
Ak majú ľudia spievať, musia byť splnené minimálne tri predpoklady - musia mať k dispozícii text, organista musí vedieť s istotou i odvahou hrať a je potrebné zvoliť vhodné tempo piesne tak, aby aj hudobne nevzdelaní veriaci (ktorých je v kostole väčšina), mali čas a priestor na nádych, či „opretie” sa do spevu.
Všade, kde organista prestal ľudí viesť silným spevom do mikrofónu, sa časom kostol „prebudil” a ľudia začali viac spievať - pretože si uvedomili, že piesne za nich nik „neodspieva” z reproduktora.
Aké sú rozdiely medzi staršími veriacimi, ktorí sú zvyknutí na spievanie počas omše a mladšími generáciami?
Spev je vlastne emóciou prenesenou do vonkajšej podoby. Spoločenstvá, kde sa ľudia medzi sebou neboja prejaviť emóciu, spievajú oveľa lepšie. Staršia generácia bola k spevu vedená aj spoločnosťou, v ktorej žila.
Dnes zažívame väčšiu túžbu po anonymite a s tým súvisí aj to, že sme uzavretejší, prejavujeme menej emócií navonok, prinajhoršom si ich nechávame iba pre svoje blízke okolie.
Keď potom prídu mladší ľudia na omšu a majú emóciu v podobe spevu prejaviť, je im to nepríjemné a cudzie. S tým by sme mali pracovať - presvedčiť ľudí okolo seba, že sa nemajú za spev hanbiť, ale brať ho ako prirodzenú súčasť života.
Na čo všetko treba myslieť, keď hráte počas omše tak, aby boli zvuk organu a spev ľudí vyvážené?
Organista musí zvuk organa počas spevu zhromaždenia nastaviť tak, aby organ ľudí dobre viedol a zároveň ich neprehlušil. Sila organa, ktorá sa na chóre môže javiť ako neprimeraná, pôsobí v hlavnej lodi kostola akurát. Vhodne zvolenou silou zvuku dokáže organista ľudí aj „nabudiť” k oduševnenému spevu.
Ak napríklad refrén alebo vrcholnú časť melódie obľúbenej piesne vygraduje aj zosilnením organa, ľudia sa do spevu zapoja ešte odvážnejšie.
Zároveň však musí so zvukom organa zachádzať opatrne, aby jeho sila „nepritlačila“ veriacich, ktorí nemajú silu sa s organom pretekať a od spevu upustia.
Čím všetkým sa vyznačuje hra na organe? Od nastavenia organu až po samotné hranie.
Hra na organe spočíva v použití všetkých štyroch končatín ľudského tela – rúk aj nôh. Organy mávajú jednu klaviatúru pre hru nohami (pedál) a jednu alebo viacero klaviatúr pre hru rukami. Jednotlivé zvukové farby (registre) sa zapínajú tiahlami umiestnenými nad alebo vedľa klaviatúru. Aj keď má organ pomerne malý rozsah klaviatúr (menší, než klavír), jeho skutočný zvukový rozsah prekračuje rozsah všetkých ostatných hudobných nástrojov.
Ako vnímate coververzie známych skladieb, napríklad z filmov a seriálov a orchestrálnych diel, na organe?
V dnešnej dobe je určite potrebné organ približovať širšiemu publiku aj prostredníctvom filmových či orchestrálnych úprav. Každý druh hudby je však potrebné adekvátne vybrať a preto je rozdiel, či sú takéto skladby interpretované v koncertnej sále, alebo počas liturgie.
Napríklad zahrnutie rôznych filmových zvučiek do sobášneho obradu v kostole môže byť síce pre snúbencov splnením ich želania, pôsobí však veľmi nevkusne z pohľadu liturgie a chrámového priestoru.
Koncertné spracovania známych filmových soundtrackov môžu však pri vhodnom použití byť výborným nástrojom pri popularizácii organa ako kráľovského nástroja.
Ako sa líši hra na organ v kostole a v koncertnej sále?
Najmä staršie kostoly majú lepšie akustické vlastnosti, lepší dozvuk, s ktorým organové diela rátajú a vďaka nemu vyznejú oveľa vernejšie. V modernej koncertnej sále sa organista musí často potýkať so „suchšou” akustikou, avšak úlohou organistu je aj to, aby sa s takýmito výzvami náležite vysporiadal.
Inými slovami – ináč sa na organe hrá, keď po pustení kláves zvuk ešte štyri sekundy doznieva a úplne ináč sa hrá, keď organistovi priestor bez dozvuku „neodpustí“ žiadnu chybu – v priestore s krátkym dozvukom je totiž každá chybička počuteľná.
Čím sa líši hra na historických organoch oproti tým súčasným?
Historické nástroje nás prenášajú do doby svojho vzniku. Či už to bolo v 16., 17. alebo 18. storočí, každý zo zachovaných originálov má taký zvuk a vlastnosti, ktoré dnes už len ťažko dokážeme napodobniť.
V minulosti neexistovali unifikované normy a tak sa každý nástroj vyznačuje inými rozmermi kláves, či výškou lavice, na ktorej organista sedí. Často sa teda pri hre na takomto historickom nástroji organista musí prispôsobiť aj jeho konštrukcii. Odmenou mu však je nádhera zvuku, ktorý je pri historických nástrojoch naozajstným zážitkom.
Akými detailmi sa líšia organy v rôznych kostoloch či krajinách?
Aj keď sa v minulosti hudobné, zvukové i architektonické štýly ovplyvňovali, každá krajina sa vyznačuje niečím špecifickým. Napríklad barokové organy v severnom Nemecku mali bohato vystavaný pedál (teda klávesnicu pre hru nohami) a takto hral organista často aj sólovo (bez simultánneho použitia rúk). Na opačnom konci Európy – v Taliansku – sa stavali nástroje takmer bez pedálu, resp. s obmedzeným rozsahom a hráči boli zameraní iba na hru rukami.
Nástroje vo Francúzsku sa po stáročia vyznačujú väčším počtom tzv. jazykových registrov (ktoré dodávajú organu špecifickú silu a mohutnosť), zatiaľ čo aj pomerne veľké nástroje v bývalom Rakúsko-Uhorsku jazykové registre takmer neobsahujú.
Každý z týchto slohov však vytvoril vlastné a špecifické organové diela a všetky z nich majú nezastupiteľnú hodnotu v organovom svete.
Je niečo ďalšie, čo chcete odkázať čitateľom?
Hudba – a zvlášť tá duchovná – má veľkú moc meniť vnútro človeka. V dnešnom rýchlom a často povrchnom svete nás môže práve hudba priviesť k zastaveniu, stíšeniu a uvedomeniu si hĺbky okamihu.
Povzbudzujem každého čitateľa, aby si doprial priestor pre krásu – či už v podobe hudby, umenia alebo ticha – pretože práve v takých chvíľach k nám môže prehovoriť niečo väčšie, než sme my sami.
A ak si vyberie na prežitie takého krásneho momentu práve organovú hudbu na nejakom dobrom koncerte alebo pri slávnostnej liturgii, bude pre nás organistov určite veľkým zadosťučinením, ak svojou hrou dokážeme v poslucháčoch niečo zmeniť, či pohnúť.
