Taktiež mala či už väčšie alebo menšie majetky. O tomto a ďalších zaujímavých podrobnostiach nám porozprával Denis Pongrácz, genealóg, heraldik, historik zaoberajúci sa šľachtou, hipológiou a ARS Moriendi.
Šľachta (nižšia či aristokracia) bola za čias feudalizmu dôležitou súčasťou v rámci vládnutia v rôznych krajinách. Delila sa na vysokú a nízku. Z akých dôvodov vzniklo toto delenie?
To delenie v podstate vznikalo úplne prirodzene, pretože každý panovník pri vzniku monarchie alebo predtým rôznych kniežatstiev musel mať okolo seba istých ľudí, ktorí mu takpovediac pomáhali vo vláde.
Čo sa týka Uhorska, tak tam mal panovník okolo seba funkčných barónov, čiže ten titul nebol dedičný. Na starosti mali či už ako taverník (dnes by to mohol byť Minister financií), krajinský sudca (to bol Minister spravodlivosti), kráľovský stajník, kráľovský pohárnik, kráľovský dverník a ďalší. Tieto osoby boli barónmi.
Panovník ich menoval a odvolával. Zároveň im občas dal nejakú donáciu, takže aj keď mnohé rody, ktoré spočiatku za Arpádovcov boli ešte len obyčajné rody, z ktorých sa neskôr práve vďaka týmto funkciám stali šľachtické, pretože mali donácie. Tým, že mali pôdu a nejakých poddaných, tak v tom momente boli braní už ako šľachtici.
Tu ale treba rozoznávať jednu vec. To je tá, že šľachta je zjednodušený názov, pretože krajine vládla aristokracia. Nižšej šľachty bolo oveľa viac. Síce mali isté povinnosti, či už vojenské alebo správne, ale nepatrili medzi v pravom zmysle slova aristokraciu, pretože nevládli mocou a nemali ani rozsiahly majetok.
Vznikla z bývalej rodovej aristokracie alebo získala šľachtické postavenie. Na základe akých úspechov alebo čoho boli ľudia povýšení do šľachtického stavu?
To vždy záviselo od vôle panovníka. To znamená, že najprv, keď panovník zistil, že niektorí príslušníci rodov sa osvedčili vo svojich funkciách, tak nielen, že ich pravidelne aj v dvoch - troch generáciách menoval medzi svojich barónov, teda správnych úradníkov kráľovstva, ale aj potom v neskorších obdobiach im dával dedičné funkcie.
Čo sa týka toho, ako šľachta vznikala, tak vznikala v období po Tatárskom vpáde. Sú tu dve základné skupiny alebo vývojové články. Jedna bola tá, ktorá si to zaslúžila mečom, a teda bojom.
Potom druhá, ako napríklad Gergejovci, ktorí sem prišli ako saskí hostia na Spiš. Boli výborní diplomati. Pre panovníka slúžili aj ako osídľovači Spiša. Robili rôzne vyjednávania s poľským kráľovstvom o územiach na rôznych častiach Spiša, zvlášť v tých hraničných. Panovník ich za tieto dobré vykonané úlohy vymenoval do šľachtického stavu.
Vieme, že od 13. storočia bola jej moc do istej miery obmedzovaná vďaka mestám a meštianskemu obyvateľstvu. Aké boli dôvody obmedzovania moci šľachty?
Súvisí to jednak s Bulou Ondreja II., kedy sa šľachta vyviazala z mnohých aj najčestnejších funkcií a povinností voči kráľovi. Belo IV. tým, že potreboval protiváhu voči barónom a aristokracii, pretože pomerne často sa stávalo, že baróni si robili svoju politiku, ktorá nebola pre panovníka veľmi prospešná, začal vytvárať tzv. kondicionálov.
Kondicionáli boli predchodcovia reálnej nižšej šľachty. Tí sa skladali z kráľovských jobagiónov, ktorí mali za povinnosť ísť pod kráľovskou zástavou do boja, kedykoľvek kráľ vyhlásil insurekciu.
Potom to bolo hradčania a hradní jobagióni. Medzi nich zaraďujeme ešte Spišských kopijníkov a tzv. predialistov Ostrihomského arcibiskupa alebo arcibiskupa v Péči. Každý bol v stredoveku povinný, kto bol v stredoveku županom, pretože vo vznikajúcej Ostrihomskej stolici boli biskupi. Biskupi svojich poddaných vydelili a urobili z nich podmienečných šľachticov. Keď kráľ vyhlásil insurekciu, tak jeho vojsko išlo do boja.
Ako vyzerala spolupráca šľachty a panovníka?
To závisí od obdobia. Sú obdobia, kedy panovníci dokázali veľmi dobre spolupracovať so šľachtou. Potom sú obdobia, kedy sa šľachta neustále búrila z rôznych dôvodov. To sa nedá jednoznačne a skratkovito povedať.
Karol Róbert z Anjou si vytvoril svoju šľachtu. To isté aj Ľudovít Veľký. V tom kráľovstve bola pomerne krutá. Začalo sa dvíhať Uhorské kráľovstvo. Také obdobie bolo aj za Mateja Korvína, neskôr za Márie Terézie.
Máme obdobia povstania za čias Rudola II., Bočkaj, Bethlen. Potom tam máme Leopolda. Tam sú povstania Tököliho a Rákociho. Takže celé obdobie Uhorska v tomto smere veľmi pestré.
Aké boli najdôležitejšie povinnosti a výsady šľachticov v rôznych obdobiach?
Šľachta ako taká mala niekoľko zásadných povinností. To boli tie, že keď kráľ vyhlásil insurekciu. To znamená, že kráľovstvo bolo v ohrození alebo už došlo k nejakým bojom s či už druhým kráľovstvom alebo z dôvodu vnútorných bojov, tak šľachta bola povinná nastúpiť v boji. Vždy niekto z nejakého rodu musel minimálne jeden nastúpiť do kráľovskej služby. Ak to neurobil, musel za seba poslať náhradu.
Výsady šľachticov boli v tom rade tie, že neplatili žiadne dane okrem tzv. insurekčnej dane alebo dane na chod stolice, v ktorej žili, napríklad Bratislavskej, Liptovskej, Oravskej alebo hocijakej v rámci v rámci Uhorska.
Tam museli platiť istý podiel majetku práve na chod šľachtickej stolice, pretože v Uhorsku platila tzv. šľachtická samospráva. To znamená, že kráľ menoval župana a pod župana a ostatných úradníkov si volila šľachta. Bolo ich treba platiť. Stolica riadila súd. V podstate právne záležitosti okrem vecí, ktoré sa týkali slobodných kráľovských miest.
Potom stolica mala na starosti údržbu brehov riek, mala na starosti cesty a množstvo vecí, ktoré boli dôležité pre fungovanie samotnej stolice. To bolo treba platiť. To platili časťou svojej dane aj títo úradníci.
Ako zasiahli revolúcie alebo vojny do života šľachtických rodov?
Boli rody, ktoré sa pravidelne postavili proti napríklad Habsburgovcom alebo iným panovníkom. Vtedy prichádzali o majetok. Boli popravení alebo museli utiecť, ako napríklad Tököli alebo Rákoci.
Existovali rody, ktoré sa priklonili na stranu panovníka a mohli postúpiť, ak to dokázali využiť.
Nebolo nič neobvyklé, že mnohí rebeli žiadali o milosť a panovníci, pokiaľ nevykonali hrozné činy voči korune, tak im to odpustili. Keď späť konvertovali na katolícku vieru v prípade Habsburgovcov, tak im boli ponechané práva a tituly.
Je známe, že šľachtické rody v Uhorsku na území Slovenska mali síce pomaďarčované priezviská, no vedeli rozprávať aj po slovensky. Koľko je na tom pravdy?
Na území Uhorska žila pôvodom, zvlášť v turčianskej stolici aj šľachta, ktorá mala svoj pôvod v slovenčine. Slovenským jazykom rozprávala bežne. Bolo to úplne prirodzené. V Turci sú to Veličovci a mnohé rody, ktorých predkovia, ktorých poznáme, mali zaujímavé mená, ako Uzda, Strmeň a Sedlo. Tam je jasné, že to boli Slováci.
Potom po Moháči sem prišiel pomerne veľký nával šľachty, utečencov z dnešného Maďarského územia, ktorí si so sebou priniesli aj maďarčinu. Postupne začali získavať prevahu v mnohých stoličných funkciách.
Principiálne to bolo tak, že každý šľachtic nerozoznával nejako veľmi, či je Slovák, Maďar alebo Nemec. Oni sa brali ako šľachta. Šľachta bol do istej miery politický národ v rámci Uhorska, pretože jediné definovalo, bola koruna svätého Štefana.
Riešili drvivú väčšinu vecí v latinčine, čo je vidno v spisových materiáloch. Tí, ktorí nevedeli latinsky a vedeli len slovensky, tak napríklad pri súdnych sporoch alebo vyšetrovaniach vypovedali v slovenčine. Tak sa dochovali ich výpovede. Následne sa to prepísalo do latinčiny a vyriešilo sa to v latinčine.
Tam tento problém nebol. Začal vznikať niekedy koncom 18. storočia maďarizáciou.
Ktoré rody boli najvýznamnejšie v rámci Rakúsko-Uhorska? Z akých dôvodov?
Rakúsko-Uhorsko vzniklo v 1867 po Rakúsko Uhorskom vyrovnaní. Predtým bolo Rakúsko alebo Svätá rímska ríša národa nemeckého, pod ktorého korunu patrilo aj Uhorsko od časov Ferdinanda I.
Ak sa bavíme o Uhorsku v stredoveku, tak tam bolo mnoho významných rodov, napríklad Matúš Čák Trenčiansky, Divékyovci, Máriássyvoci, Péchyovci, Onofriovci, Országhovci z Gúty, boli vyslovene dôležité rody.
Po Moháčskom období sa začína formovať nová šľachta, napríklad Baťánovci, Erdődyovci, Estherházyovci, takže tých rodov bolo pomerne veľa.
Ktoré z týchto rodov mali najväčší vplyv na územiach, kde sa v súčasnosti nachádzajú Česko a Slovensko?
Česko bolo samostatné kráľovstvo, takže tam treba povedať, že tam sa menil status dôležitosti rodov po Bielej hore počas obdobia Tridsaťročnej vojny. Po Bielej hore prišlo k rozsiahlej konfiškácii majetkov šľachty a ich popravám a fyzickej likvidácii mnohých príslušníkov šľachty, nielen čo sa týkalo popravy na Staromestskom námestí v Prahe.
Medzi nich patrili napríklad boli Schwarzenbergovci, Chotekovci (patrili medzi najvýznamnejšie rody, ktoré mali aj isté presahy do Uhorska), Pernštejnovci (vymreli v 17. storočí). V Uhorsku alebo na Slovensku boli v tom čase napríklad Esterházyovci, Andrássyvoci a Fuggerovci (boli tu tiež do začiatku 17. storočia).
Tých rodov bolo viac, no potom sa to postupne zužovalo.
Ako vyzeral bežný deň šľachtica? Za predpokladu, že nemusel ísť do nejakého boja alebo povstania.
To záviselo od toho, aké mal povolanie. Pokiaľ bol vojak, fungoval tak, že bol u jednotky. Alebo keď bol vyšší dôstojník, nemusel. Pravidelne prichádzal do kasární, ale strážil si aj svoje majetky, teda ich nejakým spôsobom viedol.
Keď to bol úradník, chodil do úradu, v ktorom pracoval. Ak to bol čisto šľachtic, ktorý mal len majetok, nemal žiadny úrad a nebol ani vojakom alebo cirkevníkom, tak chodil po svojich majetkoch a spravoval ich.
Aké úlohy zohrávali ženy v šľachtických rodoch?
Napríklad manželka Juraja Thurzu spravovala počas jeho neprítomnosti Oravskú stolicu, teda majetky Oravského panstva, ktorý patril Thurzovcom. Aj po jeho smrti. Pomerne dlho to viedla za pomoci úradníkov.
Boli manželky, ktoré to robili u nižších, teda u menej majetných šľachticov, ktoré sa starali o tie majetky a chod domácností.
Ženy vo všeobecnosti mali také miesto, ktoré si buď vedeli samé získať v rámci manželstva alebo aké im určil manžel. Takže je to prípad od prípadu, rodina od rodiny.
Aké úlohy a povinnosti mali šľachtické deti?
To tiež záviselo od toho, aký to bol rod, Napríklad u Esterházyovcov, Pálffyovcov a týchto veľkých rodov. U Esterházyovcov vieme napríklad zdokumentovať to, že syn Mikuláša Esterházyho Mikuláš dostal ako štvorročný lavičku s písmenami. Tým pádom vieme, že už ako štvorročný sa začínal učiť čítať.
U vyššej aristokracie a u evanjelickej šľachty bolo vzdelanie veľmi dôležité. To znamená, že oni tie deti začali viesť pomerne rýchlo ku vzdelaniu. Nebolo nič neobvyklé, že sedem alebo osemročné dieťa vedeli tri či štyri jazyky.
Začalo sa učiť mnohé veci týkajúce sa matematiky, dejín a hospodárenia, pretože vtedajší život človeka sa dal v priemere určiť v rámci dožitia do veku šesťdesiat rokov, kedy tí ľudia zomierali. Keď ste slúžili v armáde, mohli ste zomrieť skôr.
Čiže ľudia do tých šestnástich, sedemnástich rokov, kedy sa už často ženili a sobášili, museli byť pripravení na dospelý život. Museli viesť panstvo, museli ovládať jazyky, aby sa vedeli uplatniť aj vo funkciách a získať dôležité uplatnenie napríklad na dvore alebo v armáde.
Šľachtické rody mali svoje typické erby, na základe ktorých sa dali rozoznať, že niekto patrí napríklad k Esterházyovcom alebo Pálffyovcom. Na aké účely sa používali erby?
Vzniklo to v stredoveku, keď si rytieri začali kryté prilby na celú tvár, takže sa nedali rozoznať. Tým pádom museli vznikať isté znamenia, ktoré ich odlišovali od jednotlivých protivníkov, aby nenapadli spolubojovníka.
Potom je to otázka administrácie, pretože keď niekto spísal nejakú listinu, musel ju istým spôsobom overiť. Overovala sa pečaťou. V pečati bol štít, v ktorom bolo nejaké znamenie. Tieto znamenia sa neskôr stali súčasťami erbov.
Je známe, že manželstvá v aristokracii boli dohadované. Aké dôvody viedli k týmto manželstvám?
Vždy to záviselo od toho, aký úmysel mal otec s tým, že ožení syna s tou ktorou šľachtičnou. To znamená, že ak bol tento otec napríklad úradník komory a svojho syna chcel oženiť, aby jeho syn rovnako mal otvorené dvere do Uhorskej komory, oženil ho v prípade možností s dcérou iného významnejšieho člena alebo úradníka Uhorskej komory. Tým pádom tam vznikol taký networking, ktorý vznikal na profesnej báze.
Potom je tam báza majetková. Ak bol jediný syn a bola nejaká blízka rodina, tak ak by syn zomrel, tak ho oženili ho s rodom, ktorý im bol blízky. Tým pádom sa majetky nedelili a zostali v celosti.
Kedy a z akých dôvodov sa začalo riešiť to, aby mali šľachtici manželstvá aj s členmi spoločnosti, ktorí mali nižšie spoločenské postavenie?
To bol tiež utilitárny spôsob toho networkingu, ktorý bol obvykle postavený na majetkovej báze. Keď bol niekto, kto bol šľachtic, ktorý bol nízko postavený s malým majetkom, ale historický významný rod, oženili syna s bohatou aj Židovkou. Získali tak majetok a status.
Alebo aj so šľachtičnou, ktorá mala bratov, ale mali pomerne slušný majetok, tak ho oženili s ňou. Majetok zostal spolu. Nedelil sa.
Ktoré zo šľachtických rodov v Strednej Európe majú potomkov v súčasnosti?
Esterházyovci, Pálffyovci, Čákyovci, Harachovci, Schwarzenbergovci. To sú desiatky rodov u vysokej aristokracie. V rámci bežnej šľachty sú to tisíce rodov.
Za minulého režimu mali šľachtici ťažší život, pretože prišli o mnoho, napríklad o majetky a postavenie. Ako vyzeral život šľachticov na území Česka a Slovenska v tomto období?
Prvá pozemková reforma a druhá pozemková reforma im odobrala obrovské množstvo majetkov. Tej, ktorá mala nejaké majetky. Hovoríme o tých veľkých rodoch, ako sú napríklad Esterházyovci a Pálffyovci.
Ale sú rody, ktoré nemali veľké majetky. Za prvej republiky žili rovnako, ako žili predtým. Rozdiel bol ten, že už nemali poddaných. Ak mali na to prostriedky a vedeli nejakým spôsobom podnikať, tak stále robili tú poľnohospodársku činnosť, poprípade zakladali fabriky. Záviselo to od jednotlivých rodov.
Takže prvá republika v podstate nebola až tak zlá, ako obdobie po roku 1945, kedy veľkej väčšine aristokracie boli odobrané majetky na základe Benešových dekrétov.
Potom je tam obdobie po roku 1948. Tam došlo k veľkej degradácii šľachty, pretože prvý, kto bol v hľadáčiku novovzniknutého režimu, boli oni a podnikatelia. V tom období im bolo mnohým bránené študovať.
Boli nútení predávať, ak mali ešte nejaké rodinné striebro, pretože ich nechceli ani zamestnať. Pritom mali aj univerzity. Nechceli ich zamestnať na tých miestach, ktoré by mali mať z hľadiska svojho vzdelania. Robili vrátnikov, podradné zamestnania, šoférov, robili na družstvách a kydali hnoj. Bolo to pomerne bežné. Museli si privyrobiť, takže predávali aj štátu.
Ten zvyšok toho, keď ich vysťahovali z kaštieľa, čo si mohli zobrať, čo boli obvykle cennosti, tak to predávali, aby prežili do začiatku šesťdesiatych rokov.
Ako vyzerá život šľachticov v súčasnosti na území Slovenska?
Ako každého bežného občana.
Je niečo ďalšie, čo chcete odkázať čitateľom?
Asi len toľko, nech študujú históriu.
