Spolu s prípadmi zo sveta krimi prináša tiež hlbší pohľad na psychológiu páchateľov, obetí aj samotné vyšetrovanie. Richard Mažonas v rozhovore prezrádza, ako prípady vyberá, čo ho pri nich najviac fascinuje, ako prebieha príprava jednotlivých epizód a aký vplyv má podcast na poslucháčov.
Čo alebo kto vás inšpiroval k vytvoreniu podcastu Vražedné psyché?
Úplne jednoduchá odpoveď. Môj dedo/starý otec bol hlavná inšpirácia a vyrastanie s ním.
Ako vyberáte prípady, ktoré budete analyzovať?
Rokmi sa mi ustálil celkom jasný proces, ale nie je to žiadna „rovnica“. Skôr sa riadim pocitom a snažím sa, aby prípady, ktoré idú po sebe, boli odlišné. Chcem, aby každý diel fungoval ako samostatný zážitok.
Mám rád tento typ rozprávania príbehov už od tínedžerských rokov. Veľmi ma bavil formát, kde každý príbeh otvorí úplne iný svet, inú scénu, inú tému — a myslím, že práve tento princíp som si podvedome priniesol aj do Vražedného psyché. To je pre mňa kľúčové: aby každý vybraný príbeh priniesol niečo nové.
Prakticky to robím tak, že mám jednoduchý excelový dokument — hovorím mu „Register potenciálnych prípadov“. Tam si zapisujem všetky tipy: prípady a mená, ktoré mi posielajú poslucháči, aj tie, na ktoré narazím pri researchi. Ku každému je stručný popis toho, čo sa stalo. Keď sa k tomu vraciam, prechádzam si zoznam a vyberám, čo ma najviac zaujme a čo má potenciál.
Potom prichádza druhá fáza: začnem zbierať informácie z verejne dostupných zdrojov a postupne si overujem, či ten príbeh má „šťavu“, ktorú som v ňom cítil na začiatku. Ak áno, spracujeme ho vo Vražednom psyché.
Máte nejaké kritériá, ktoré musí prípad spĺňať, aby sa objavil vo Vražednom psyché?
Áno. Nechcem, aby to bol len „čistý krvák“ — hoci občas zbehneme aj do tvrdších prípadov. Vždy tam však musí byť niečo viac: hlbšia myšlienka, kontext a zmysel, prečo ten príbeh rozprávame.
Moje hlavné kritérium je, aby sme v tom vedeli nájsť buď ponaučenie, alebo aby sme cez prípad dokázali zrozumiteľne vysvetliť konkrétny psychologický mechanizmus či diagnózu. Presne toto je pre mňa na Vražednom psyché najdôležitejšie — a chcem, aby to v ňom zostalo.
Sú prípady viac o psychológii páchateľa, obete alebo o procese vyšetrovania?
Každý prípad je v tomto iný. Po dedovom odchode spolupracujem s rôznymi odborníkmi, čo nám umožňuje pozerať sa na kriminálne príbehy z viacerých uhlov.
Niekedy je ťažisko viac vo vyšetrovacej línii, inokedy ide viac do psychológie — či už páchateľa, obete, alebo dynamiky medzi nimi. Vždy to závisí od konkrétneho príbehu a od toho, čo v ňom považujeme za najpodstatnejšie.
Aké psychologické vzorce alebo motivácie vrahov alebo páchateľov sa podľa vás najčastejšie opakujú?
Najčastejšie sa opakujú poruchy osobnosti. V staršej terminológii by sa o nich hovorilo ako o „psychopatiách“ — napríklad výrazná absencia vyšších citov, narcistické črty, prípadne ďalšie odchýlky, ktoré človeka výrazne posúvajú mimo bežných sociálnych noriem. Keď som to konfrontoval s odborníkmi a ich praxou, zhodovali sa v tom, že práve poruchy osobnosti patria v kriminologicko-psychologickej realite medzi najčastejšie pozadia násilnej trestnej činnosti.
Zároveň mám pocit, že laická verejnosť sa často najviac bojí „duševne chorých“ ľudí. Mnohí si myslia, že práve oni sú najnebezpečnejší — ale to nie je pravda. Ľudia so závažným duševným ochorením sa na trestnej činnosti podieľajú v najmenšom podiele. A ak sa taký prípad predsa len stane, býva skôr výnimočný a z pohľadu okolností až bizarný.
Objavili ste niekedy prípad, ktorý vás úplne prekvapil alebo zmenil váš pohľad na psychológiu násilia?
Úprimne — také prípady objavujem minimálne raz do mesiaca. Vždy sa nájde niečo, čo ma prekvapí, zneistí alebo mi pripomenie, aké nepredvídateľné vie byť ľudské správanie.
Z tých posledných ma veľmi šokoval prípad, ktorý sme spracovali ako prvú epizódu v roku 2026 — „Pizza bomber“. Je to extrémne komplikovaný a mnohovrstvový príbeh, s toľkými premennými a zvratmi, že sme ho museli rozdeliť na dve časti. Do jedného hodinového dielu sa to jednoducho nedalo vtesnať.
Aký je váš proces prípravy jednotlivých epizód? Koľko času zaberie výskum a samotné nahrávanie?
Je to veľmi individuálne — vždy závisí od konkrétneho prípadu. Najčastejšie to však prebieha tak, že si najprv vyberiem a „identifikujem“ príbeh, ktorý chceme spracovať.
Potom príde research. Prechádzam verejne dostupné otvorené zdroje a postupne si skladám všetky informácie, ktoré sa dajú získať. Zároveň ich vyhodnocujem a overujem, aby sme mali čo najpresnejší obraz. Keď mám pocit, že sme z dostupných zdrojov vytiahli maximum a ďalej sa už nemáme kam posunúť, začnem so spracovaním.
V tejto fáze si pripravím dokument, ktorý má zvyčajne približne 20 až 30 strán. Volám ho „Námet“. Ten potom posielam nášmu scenáristovi a môjmu blízkemu spolupracovníkovi Dušanovi Budzákovi, ktorý ho premení na finálny scenár.
Čo sa týka času, je to naozaj rôzne. Závisí od toho, koľko zdrojov je k prípadu dostupných. Niektoré epizódy vieme pripraviť za týždeň, pri iných mi výskum trvá aj mesiace. Aká epizóda bola pre vás osobne najnáročnejšia na prípravu a prečo? Najnáročnejšie bývajú slovenské prípady. Je v nich obrovská zodpovednosť priniesť fakty čo najpresnejšie a zároveň citlivo — často preto, že niektorí aktéri ešte žijú, alebo majú žijúcich príbuzných. A tam už nejde len o „obsah“, ale aj o riziko, že niekomu zbytočne otvoríme staré rany.
Práve preto si pri slovenských prípadoch dávame extrémny pozor: kontrolujeme zdroje, formulácie aj celkový tón. Snažíme sa, aby boli podklady čo najbezchybnejšie, hoci to nie je vždy jednoduché. V médiách sa často objavujú nepresnosti a k oficiálnym dokumentom sa nie vždy dá dostať. Aj preto tieto epizódy trvajú najdlhšie a sú pre nás najťažšie.
Dlhú dobu ste na podcaste pracoval s vaším starým otcom, známym psychiatrom Svetozárom Drobom. Ten pracoval tiež ako súdny znalec. V čom všetkom spočívala spolupráca s ním?
Naša spolupráca bola postavená na maximálnej dôvere v jeho odbornosť. Dedo sa paradoxne nepripravoval „štúdiovo“ tak, ako si to ľudia možno predstavujú — a aj vďaka tomu to pôsobilo autenticky a prirodzene.
V deň nahrávania, prípadne večer predtým, som mu poslal námet prípadu. Prečítal si ho, chvíľu si to premyslel a potom sme si sadli k mikrofónu. Ja som mal pripravenú sériu otázok a on odpovedal tak, ako to cítil a ako to vedel najlepšie vysvetliť — vecne, ľudsky a s nadhľadom, ktorý prichádza až s praxou.
Okrem samotných epizód sme spolu robili aj ďalšie formáty, napríklad Vražedné psyché naživo. A postupne k tomu pribudli aj projekty mimo podcastu — napríklad grafická novela Vražedko na čiernom, či naša stolová hra, pri ktorej ešte pôsobil ako odborný garant a odborný hlas.
Bol súčasťou Vražedného psyché dlhú dobu. Ktoré prípady boli jeho najobľúbenejšie? Čím boli zaujímavé?
Je vždy trochu zvláštne hovoriť o „obľúbených“ prípadoch v kontexte true crime. Skôr by som povedal, ktoré v ňom najviac zarezonovali — aj preto sa to tak snažíme v podcaste pomenúvať. Určite medzi ne patrili aj prípady, ktoré sám navrhol alebo vybral.
Jedným z tých najvýraznejších bol prípad Lisy Montgomeryovej. Epizódu sme nazvali „Cisársky rez“. Išlo o mimoriadne smutný príbeh a zároveň tému, ktorá je pre nás dôležitá: poprava ženy so závažným psychickým ochorením. A to je v priamom rozpore s tým, čo sa vo Vražednom psyché snažíme dlhodobo zdôrazňovať — že je potrebné rozlišovať medzi poruchami osobnosti, duševnými ochoreniami a tým, ako s takýmito ľuďmi spoločnosť narába.
Dedo na tento prípad narazil v médiách v čase, keď sa o poprave intenzívne písalo. Pamätám si, že keď to zbadal, okamžite povedal: „Toto musíme spracovať.“ A tak sme do toho išli.
Ktorý prípad alebo prípady sú vaše najobľúbenejšie? O čom sú?
Aj tu mi slovo „obľúbené“ nesedí — skôr ide o prípady, ktoré vo mne zanechali najsilnejšiu stopu, lebo sú výnimočné a extrémne.
Ide o dvojicu prípadov z Poľska, ktoré spája motív kože, identity a sexualizovaného násilia. V jednom išlo o otcovraždu, po ktorej sa páchateľ pokúsil „prevziať“ identitu obete a oklamať vlastnú rodinu. V druhom prípade — Kateřina Zovada, nájdená vo vodách Visly — sa objavuje deviácia a veľmi neštandardný spôsob vykonania činu.
To, čo tomu dodáva mrazivý rozmer, je, že oba prípady sa odohrali v krátkom čase a v prepojenom prostredí. A to je presne ten moment, keď si človek uvedomí, aké dôležité je rozprávať o takýchto príbehoch s psychologickým vysvetlením, nie len cez šok.
S kým spolupracujete na podcaste v súčasnosti?
Spolupracujem s viacerými ľuďmi na rôznych úrovniach, ale základom je stabilné produkčné jadro tímu.
Tvoria ho Michaela Mäsiarová, ktorá je ženským hlasom podcastu, a Dušan Budzák, ktorý je mužským hlasom a zároveň scenáristom — moje námety premieňa na finálne scenáre. Veľmi úzko spolupracujeme na tom, aby bol výsledok čo najpútavejší a zároveň obsahovo presný.
Do jadra tímu patrí aj Pavol Krško, náš zvukový inžinier a v istom zmysle aj „režisér“ zvuku. Strihá nahrávky a vytvára zvukový dizajn, ktorý je pre Vražedné psyché typický — v štýle rozhlasovej hry. Má veľké skúsenosti z práce so zvukom v rádiu, a je to na tom počuť.
Popri jadre sú tu aj ľudia v pozadí, bez ktorých by to nešlo. Tomáš Vojtas mi pomáha s produkciou na sociálnych sieťach — strihá videá, pripravuje výstupy tak, aby mali podobu, na ktorú sú poslucháči zvyknutí, a podieľa sa aj na extra obsahu pre Hero Hero, teda na sérii Pod kožu. Nie je veľmi „vidieť“, ale je kľúčový.
Pri live eventoch je dôležitou súčasťou tímu Zuzana Remišová, ktorá nám pomáha ako event manažérka. S podcastom často chodíme medzi ľudí — za sebou máme približne tridsať živých podujatí. Pri tom najväčšom, kde sme krstili grafickú novelu, sme mali dokonca symfonický orchester. Aj táto eventová časť je pre nás veľká vec a Zuzana je pri nej nepostrádateľná.
A napokon — úplne kľúčoví sú pre nás odborníci, ktorí do podcastu prinášajú perspektívu praxe. Kedysi túto rolu prirodzene zastával môj dedo, dnes spolupracujem s viacerými expertmi, ktorých do podcastu pozývam opakovane. Patrí medzi nich napríklad klinická psychologička Martina Klubertová, ktorú beriem ako našu „dvornú psychologičku“ — a veľmi si vážim jej citlivý a vecný prístup. Stabilným spolupracovníkom je aj Matej Snopko, legenda slovenskej kriminalistiky a jeden z priekopníkov profilovania u nás — je pre mňa česť, že s nami dlhodobo spolupracuje aj na live eventoch.
Z ďalších odborníkov často pozývam napríklad psychológa sexuality Dušana Kešického — vždy sa od neho veľa naučím. A rád spomeniem aj historika Juraja Jeleňa, autora podcastu Tak bolo. Keď spracúvame prípady s historickým kontextom, jeho schopnosť pozerať sa na udalosti „dobovými očami“ je nenahraditeľná.
Aké sú odozvy alebo spätná väzba poslucháčov celkovo na podcast?
Úprimne, doteraz ma prekvapuje, že máme takmer výlučne dobré odozvy. A je to zaujímavé práve preto, akú ťaživú tému v podcaste otvárame.
Vnímam to ako dôkaz, že aj o zločine a násilí sa dá rozprávať s rešpektom — bez lacnej senzácie — a zároveň o týchto témach edukovať. Nemusíme sa ich báť ani pred nimi zatvárať oči.
Ľudia sa dokážu veľa naučiť aj o zložitých a nepríjemných veciach, ktoré sú podľa mňa dôležité pre zdravie spoločnosti. A ak Vražedné psyché aspoň trochu prispieva k lepšiemu pochopeniu týchto tém, tak to považujem za veľký zmysel toho, čo robíme.
Máte pocit, že pomáha ľuďom lepšie porozumieť psychológii násilia a zločinu?
Určite áno. Som o tom presvedčený aj preto, že k nám často prichádzajú ľudia s rôznymi predsudkami — a postupne sa im mení optika.
Keď som podcast začínal, bol som mladý a v mnohých veciach veľmi „tvrdý“. Mal som devätnásť a úprimne som si myslel, že som „pojedol všetku múdrosť sveta“, ako zvykol hovoriť dedo. Mal som jednoduchý obraz: tí najhorší páchatelia sú nepolepšiteľní. Lenže práve táto práca — a rozhovory s odborníkmi — ma naučili, že realita je komplikovanejšia. Že aj keď je zločin neospravedlniteľný, spoločnosť by sa stále mala usilovať o rehabilitáciu a resocializáciu tam, kde je to možné — nie ako ospravedlnenie, ale ako spôsob, ako znižovať riziko opakovania násilia a chrániť ďalších ľudí. Zmenilo mi to aj pohľad na trest smrti. A mám pocit, že podobný posun sa deje aj u časti poslucháčov.
Zároveň viem, že podcast má silný popularizačný efekt. Dostávam správy od ľudí, ktorí vďaka nemu začali uvažovať o štúdiu psychológie, o práci v oblasti duševného zdravia, alebo o službe v bezpečnostných zložkách — chcú ísť k polícii, stať sa vyšetrovateľmi. V dnešnej dobe je to všetko veľmi viditeľná a citlivá téma, o to viac si vážim, keď to niekoho motivuje ísť robiť veci profesionálne.
Dedo ešte dávno, ešte pred podcastom, často hovoril: „Kto bude robiť psychiatriu po mne?“ Mal obavu, že bude čoraz menej súdnych znalcov, psychiatrov či sexuológov. A práve toto je pre mňa jedna z najkrajších spätných väzieb — že Vražedné psyché možno aspoň trochu prispieva k tomu, že záujem o tieto odbory rastie.
Plánujete rozšíriť podcast o nové témy, napríklad súdne procesy, profilovanie alebo neuropsychológiu?
Určite áno. Snažím sa posúvať obsah v každej jednej epizóde — je to pre mňa neustály proces zlepšovania a dozrievania formátu.
Veľa pritom závisí od odborníkov, ktorí v podcaste vystupujú. Práve ich rôznorodé skúsenosti nám umožňujú otvárať nové oblasti a ísť do väčšej hĺbky. A keďže chcem do Vražedného psyché postupne pozývať ďalších ľudí z rôznych disciplín, prirodzene sa tým budeme dostávať aj k témam, ako sú súdne procesy, profilovanie či neuropsychológia — vždy tak, aby to malo zmysel pre konkrétny prípad a nebolo to len „navyše“.
Je niečo ďalšie, čo chcete odkázať čitateľom?
Asi len to, aby sme mali otvorené oči voči svojmu okoliu. Keď si všimnete, že niekto je v núdzi, skúste mu podať pomocnú ruku. A vôbec to nemusí byť finančná pomoc — niekedy stačí obyčajné vypočutie, záujem, prítomnosť.
Môže to znieť ako maličkosť, ale práve takáto „malá“ vec dokáže niekomu zmeniť smer. Niekedy mu doslova zachrániť život — alebo ho aspoň nasmerovať k tomu, aby si ho začal zachraňovať sám. Vidím to najmä pri témach duševného zdravia, ktoré sa, žiaľ, príliš často končia tragicky, ak človek zostane na všetko sám.
