Za predným sklom mi totiž robili spoločnosť Tomáš Bella, teta Jolana,Robo Dyda, ... a ďalší, ktorých som viezol v aute so sebou. Neustálesom ich musel napomínať, aby sedeli na tých sedadlách, oni sa všakstále snažili usadiť v mojej hlave. A darilo sa im. Ešte dnes v nej ponich zostalo kadečo.
Vzťahy na blogu sú tak trochu tajomné. Viac než pripúšťame. Hovoria onás blogy, nie životopisy. Poznáme tie stránky, tie fotky, tie nicky,..., nikto z nás však nemôže povedať, že toho druhého skutočne pozná. Vblogoch totiž môžeme z toho, čo prežívame vyjaviť druhým len zlomky. Akeď sa aj stretneme, stále nedokážeme doplniť to chýbajúce do celku.Spoločne píšeme, čítame sa, diskutujeme. A hľadáme. Dopĺňame chýbajúcezlomky, no toho druhého stále len tušíme. A on (ona) tuší nás. Občas,ako včera, záblesk stretnutia dovolí zhliadnuť niečo viac zoskutočnosti toho druhého. A potom zas píšeme a čítame sa. Adiskutujeme. Ponechávame si právo toho druhého len tušiť.
Blogeri. Sme trochu iní. Nie úplne.
Blogeri sa mi usadili v hlave
Cesta z Bratislavy mi obyčajne trvá do 2 hodín. Keď som pri Viedni, zvyčajne sa už vrtím na sedadle, zdá sa mi to dlho. Dnes v noci som však ani nezaregistroval ako som cez Viedeň prešiel.