Aj ja si myslím, že „žiadny človek nie je ostrov“ (T. Merton). Aj ja mám priateľov. Načúvam im, pozorujem zmeny v našich životoch, hľadám odpovede na otázky, ktoré nás trápia. Mnohé odpovede a postrehy sme našli spoločne. Zoznam autorových rubrík: Bosna i Hercegovna (BiH), Eseje, próza, Keď som sa zamyslel..., Osobné, Nezaradené
Pred asi 25 rokmi som mal nos nalepený na skle okna v našej detskej izbe. Bola jeseň, sychravé ráno, v paneláku naproti horelo v dvoch oknách. Niekde tam býval môj kamarát. Také niečo som predtým nikdy nevidel, nemohol som sa odtrhnúť od skla. Celé bolo od tej zvedavosti zahmlené mojím detským dychom. Teraz máme nové okno, ja hľadím na úplne iný svet, dosť iným pohľadom. Menia ľudia okná aj preto, aby mohli hľadieť iným spôsobom?
Dnes človek odstúpil od svojho Majstra. V mojich ušiach zas znelo Requiem for my friend, ktoré bolo svedkom mnohých mojich hľadaní, strát, dotykov, spoznaní, ... chvíľ ticha. Aj obloha je dnes ako vtedy na Golgote.
Očný magnetizmus funguje. Jednoducho. Pozeráte sa človeku do očí, hoci on hľadí úplne inde a nenecháte sa odradiť neúspechom prvých sekúnd. Nie je dôležitý úmysel, stačí aj len tak, na skúšku.
Niektorými návratmi strácame. Toto tvrdenie ma vyrušuje, ale je pravdivé. Snáď len dočasne.
Predsudky sú niekedy poriadne silnou zbraňou. Bolia viac než zaucho. Trvajú dlhšie, než niektoré vojny. Obaľujú nás tak ako sa cibuľa balí do mnohých vrstiev svojich šiat. Chránia nás pred sebou samými a bránia nám spoznať svet taký, aký je. Predsudky sú korene falošného bezpečia, maskujú múr, ktorý nás viac oddeľuje, než chráni.
Dnes ráno sme sa vybrali čakať na východ slnka na Slavkovský štít. Tesne po 5.00 ráno sa nám v sedle pod štítom podarilo v priebehu niekoľkých krátkych minút vidieť krásne želanie Dobrého rána. Fotka je z 5:08 dnes ráno.
Pôvodne sme chceli precestovať Korziku, klasicky slovensky, teda s konzervami, sáčkovými polievkami, stanmi, náročné na seba, nenáročné na peniaze. Nepodarilo sa. Bolo mi to ľúto, tešil som sa. Minulý rok sme tak prešli celé Pobaltie, predtým Južné Čechy. Vždy bolo super, plno zážitkov, nové skúsenosti, po dovolenke správne unavení.
Cesta z Bratislavy mi obyčajne trvá do 2 hodín. Keď som pri Viedni, zvyčajne sa už vrtím na sedadle, zdá sa mi to dlho. Dnes v noci som však ani nezaregistroval ako som cez Viedeň prešiel.
Moje vyznanie pápežovi som napísal dávno, kým ešte žil. Aj som ho potom tu kdesi na blogu umiestnil (Konečne sme sa stretli) a tak som ho zverejnil. Nemyslím, že sa k nemu dostalo. Presne pred 7 rokmi som stratil iného blízkeho človeka, priateľa. Moje spomienky a myšlienky vtedy dlhý čas niesla hudba Zbigniewa Preisnera – Requiem for my friend.
Stretol som ho tak ako chlapec stretáva starca – „chlapec vyháňa klíčky a starec zváža úrodu ... chlapec očakáva a starec vie, uchováva a miluje ... mladý by chcel byť nesený a starý je pripravený niesť.“ (R. Rohr)
Ako dlho musím byť preč, aby som vedel vidieť veci, ktoré som sa odnaučil vidieť? Že v očiach návštevníka rastie dieťa rýchlejšie než v rukách rodičov, pozná každý z nás. Aj to viem veľmi dobre, že z diaľky sú veľkí menší a dôležití nepatrnejší. Viem však aj to, že niektorí zotrvajú na obzore a nestratia sa z neho, ani keď sa hýbem a mením všetkými možnými smermi.
