Aj ja si myslím, že „žiadny človek nie je ostrov“ (T. Merton). Aj ja mám priateľov. Načúvam im, pozorujem zmeny v našich životoch, hľadám odpovede na otázky, ktoré nás trápia. Mnohé odpovede a postrehy sme našli spoločne. Zoznam autorových rubrík: Bosna i Hercegovna (BiH), Eseje, próza, Keď som sa zamyslel..., Osobné, Nezaradené
Chcete sa pobaviť? Chcete „skutočnú show“? Takú, ktorá vzniká priamo na pľaci, nie nacvičenú? Skutočnú realitu, reálne show? Chcete sa zabávať na tom, ako kto je, spí, močí, fláka sa, škriepi sa, ...? Čo by ste si ešte priali? Čo by vás pobavilo? Pobavilo by vás to, čo ste naživo, skutočne live, ešte nevideli?
Veľké udalosti svetových dejín môžu ponúknuť zaujímavý pohľad aj na súčasnosť obyčajného, malého človeka. Zygmunt Bauman mi svojou jasnou rečou a držaním myšlienky otvoril pohľad na netušenú previazanosť medzi holokaustom a spoločnosťou, ktorá ho „schválila“. Toto posledné zamyslenie bude o hodnote spoločenskej blízkosti, ktorá sa konštituuje zodpovednosťou jednotlivca za ostatných ľudí. K napísaniu ma nakoniec podnietil známy film „Pád Tretej ríše“ (Der Untergang).
Niekedy sa píše ťažko, lebo viete, čo chcete napísať, ale neviete ako to napísať čo najlepšie. V tejto časti zamyslenia o hodnotách by som chcel vyjadriť svoj obdiv nad filmom „Volanie mora“ (Mar adentro), ktorý mi pripomenul životy, ktoré končia, i životy, ktoré ich vtedy obklopujú. Zrkadlo, ktorému sa nevyhneme, napriek všetkým iným pozitívnych ohlasom o reforme našej spoločnosti.
Po týždni v ktorom sa udialo veľa vecí: nešiel nám internet, ja som šiel na pohovor, prišli k nám na pár dní, nie všetko šlo ako malo, ... , prinášam vám pokračovanie môjho zamyslenia nad hodnotami, ktoré (ne-)žijeme. Teraz o „coolture tínejdžerov“ a dvoch filmoch, ktoré sa nebáli hovoriť jasnou, zrozumiteľnou rečou: „Trinástka“ a „Predajcovia cooltury“. Tak zrozumiteľnou, že by jej snáď porozumeli všetci tínejdžeri.
Bude to o vzťahoch „na dotyk, ale len na dotyk“, teda najprv o filme „Na dotyk“ (Closer), potom o kvalite života v skupinách, ktoré vytvárame, aby sme sa naplnili. Pritom všetko je to len tak ako to vnímam ja, a niektorí moji priatelia z celej Strednej Európy.
Bude to o hodnotách, ktoré môžu vypovedať o „kvalite života“. Bude to o hodnotách, ktoré (ne-)žijeme, tak ako som to odpozoroval, tak ako sme si to doteraz pri prechádzkach, či dobrom vínku pomenovali. Súdiac podľa spoločne prejdených vzdialeností, prázdnych fliaš a počtu návštev v Re., viacerí sme našli našu Tému.
V stromoch som sa nikdy poriadne nevyznal. Nikdy som totiž žiaden nemusel a ani nemohol pozorovať denne. Nikdy som si ani nepomyslel, že nejaký strom môže pre mňa niekedy znamenať viac než len „obyčajný strom“.
Bol som naivný. Myslel som si, že som pripravený stretávať sa s ľuďmi v ich ťažkých životných situáciách a pomáhať im v ich príbehoch nachádzať stratenú, často tenkú, niť zmyslu. Myslel som si, že stačí vedieť odpovede múdrych a úplne im veriť. Myslel som si, že sa popasujem s utrpením iných. Veril som, že viem odpoveď na TÚ otázku. Bol som naivný.
Bolo už neskoré popoludnie, a mali pred sebou ešte pekných pár kilometrov. Kráčali rýchlo, či skôr cesta im ubiehala rýchlo. Riešili udalosti posledných dní, nerozumeli mnohému, mali dojem, že sa tomu ani porozumieť nedalo. Ešte pred časom žili v malej obci, kde sa nič neutají. Aj ich odchod do mesta zostal odhalený.
Niekoľko málo uplynulých dní mi predstavilo niekoľko obyčajných samotárov. Nie všetkých som spoznal, niektorí mi zamestnávajú myseľ doteraz.
