Keď som sa vrátil po týždňoch do svojho mesta a na svoje miesta, pozornými očami som skúmal, či je všetko v poriadku, všetko na svojom mieste. Drobné zmeny, ktoré dojem dotvárali k lepšiemu, boli zmenou, ktorá je povolená. Najviac však človek podrobí skúške tváre, úsmevy, reakcie, overený smiech, či podpichnutie. Chýbali by, keby tam neboli: miesta, pohľady, tajomstvá, prekvapenia, tvoj čas, nečas.Niečo sa však predsa zmenilo. Mení sa stále. Pohľad. Môj, Tvoj. Na nás.Mením sa s ním? Meníš sa s ním?Bol som naozaj tak dlho preč?
Ako dlho sme boli preč?
Ako dlho musím byť preč, aby som vedel vidieť veci, ktoré som sa odnaučil vidieť? Že v očiach návštevníka rastie dieťa rýchlejšie než v rukách rodičov, pozná každý z nás. Aj to viem veľmi dobre, že z diaľky sú veľkí menší a dôležití nepatrnejší. Viem však aj to, že niektorí zotrvajú na obzore a nestratia sa z neho, ani keď sa hýbem a mením všetkými možnými smermi.