Imidž v posteli

Hej, bolo to obdobie, keď sme veľa čítali. Bola to móda. Niekedy som sa cítil trápne, keď som neminul celé vreckové na knihy. Možno preto niektoré teraz postupne presúvam do krabice a krabicu do postele. Ach, tie peniaze, teraz by sa zišli. Ani peniaze nie sú, ani tie knihy ma už nenadchýnajú. Aj Petra si vzala nášho kamaráta Jirku. Niežeby som ľutoval, že mám plnú posteľ kníh. To nie! Len sa usmievam nad tým, aké príbehy tie knihy majú. Nemyslím čo je v nich napísané, ale príbehy, ktoré tie knihy videli. Napr. vo vlaku. Keď som sedel v kupé a cestoval 8 hodín domov, bolo treba niečo robiť. Rád by som sa rozprával s ľuďmi, ktorí vyzerali zaujímavo, ale zdalo sa mi hlúpe rušiť driemoty jedného, sny iného a nechuť ďalšieho. Tak som si čítal knihy, a držal som ich tak, aby bolo možné vidieť čo čítam. Už keď som mnou nechcú hovoriť, aspoň uvidia čo čítam. Nikdy z toho nevzišiel rozhovor. Aj tieto knihy sú v krabici posteli. Potom som sa na takéto hry vykašlal a začal som čítať, čo ma bavilo. A bavil som sa dobre. Raz som sa prebral až keď môj výbuch smiechu vyrušil polovicu ľudí v autobuse. Čítali ste „Stopárov sprievodca po galaxii“? No, tak práve vtedy som sa smial. Ináč, myslím, že práve túto knihu som prečítal celú práve na cestách. Akoby autobusy a vlaky boli práve na to, aby človek konečne čítal, keď už nič iné robiť nemôže: telefón nemá, počítač tiež, no pracovať sa tam nedá. Tak už len čítať. Aj je menej čítam odkedy mám mobil. Mobily vo vlakoch a autobusoch nahrádzajú knihy. Viete si predstaviť, že raz budete do krabice v posteli ukladať mobily? Tie vám budú pripomínať príbehy, ktoré ste v nich prečítali. Veď už aj SMS-ky sú oveľa dlhšie. Nateraz skončil v posteli aj môj „Stopárov sprievodca po galaxii“.Do postele postupne s clivotou v očiach presúvam aj knihy, ktoré napísali „moji priatelia“ a „napísali ich tak jak by som ich ja napísal“ a preto sú v mojom srdci. Tie knihy vedia akú sú noci krátke na to, aby stihli vyrozprávať všetko. Navyše ony sa ráno zatvoria tak ako sa potom celý deň zatvárajú vaše oči. Akoby boli napísané priamo pre vás. Akoby vám niekto povedal: „A Ty prečítaš túto knihu!“ A ja som ju prečítal. Teraz ešte nie, ale už sa blíži čas keď sa aj tieto knihy postupne presunú na zadnejšie miesta v knižnici a potom raz aj do krabice v posteli.