Postavil som sa na chodník a začal skúšku správnosti svojich vedomostí. Zatvoril som oči, chvíľu sa sústredil, začul vysoké rýchle pravidelné klepanie a vedel som, že nejaký wartburg sa rozbiehal na dvojke. Rýchlo som otvoril jedno oko, kontrola, ... aáá, jasné! Bol to wartburg. Moje sebavedomie opäť narástlo a chvíľu som uvažoval na koľko týždňov som už posunul svoj rekord v neomylnosti. Vyššou úrovňou už bolo uhádnuť aj autá v protismere. Tam sa totiž zvuky miešali a tak menšia chybička bola skôr prejavom, že je to úloha ťažká, než, že som neschopný. Radosť ma zaplavila, keď som vedel nielen rozpoznať škodovku od moskviča, ale medzi škodovkami som nabetón poznal zvuk červenej 105-ky, ktorú mal môj ujko. Keď ju kúpil, bol som prvý „pasažier“ ako mi povedal. Sedel som na prednom sedadle ešte zabalenom v celofáne a rýchlo rozmýšľal čo znamená „pasažier“. Vtedy som si myslel, že to je ten, čo sedí na prednom sedadle. Tak túto červenú škodovku by som možno spoznal aj dnes. Vždy som sa tešil, keď som počul jej motor. Dúfal som, že opäť budem ja pasažierom, opäť budem sedieť vpredu. Ešte som dobre poznal biely Fiat 125p, ktorý sme mali my. Vždy som sedel uprostred na zadnom sedadle a očami špióna sledoval každý pohyb otca. Vedel som napríklad, že o chvíľu preradí, lebo vždy to robil, keď motor takto hučal. aáá ... Teraz, preradil. Vedel som, že som dobrý! Škoda, že nebola súťaž do ktorej by som sa mohol prihlásiť.
Bol to môj svet, ktorý som poznal podľa zvukov.
Minule som stretol známych, po 4 mesiacoch. Boli na prechádzke s malou Dankou. „Čáuu, Ondro,“ povedala maminka. Mladý ocino, dobrý známy, mi podal ruku a povedal trochu nižším hlasom: „Čau, Ondro“. Nestihol som predtým zatvoriť oči a po rokoch znovu urobiť skúšku správnosti. Isto by som vedel, že sú to oni. Tie ich hlasy boli nezameniteľné. No nič, možno neskôr to vyjde a skúška bude. A naozaj. Sedeli sme v obývačke, malá Danka už spinkala, my sme pri druhej fľaši vínka o čomsi vážne debatovali a vtedy mi to napadlo: čas na skúšku. V kresle som sa trochu zošúchol, aby mi nevedeli do tváre, privrel som obidve oči a začal test. „Ále nie, ja by som to takto nevidel,“ začal ocino a ja som mal na 50% vyhrané. „Cha, cha, cha , cha, cháá,“ zasmiala sa nad čímsi rozkošne maminka. Mohol som otvoriť oči, upiť si z dobrého vínka a blahoželať si. Nezabudol som! Ani na ich hlasy. Je to môj svet. Poznám ho!
