V ten večer, deň pred dohodnutým pohovorom na katedre, som mal rušno ako vtedy pred rokmi, pred každou skúškou. Pocit rýchlo letiaceho času a blížiacej sa polnoci bol ten istý. Niektoré momenty sa po rokoch vracajú. Udejú sa inde, s inými ľuďmi, ale chvenie vo vnútri je rovnaké. Sade mi to svojimi „Smooth operator “ a „Your love is king “ nandávala presne ako pred rokmi. V tej večernej hodine som, ani neviem ako, zrazu namiesto „cieľa projektu“ formuloval slová piesní, ktoré pred rokmi leteli nielen svetom, ale aj mojou hlavou. Opäť pomohla, Sade vie navodiť atmosféru, za to ručím svojimi skúsenosťami. Keď je stres a množia sa preklepy, Sade to roztopí a ráno je menej bolestné. Aj teraz. Niekoľkodňové myšlienky, ktoré mali ešte ďaleko k skutočným tézam, sa na monitore objavovali tak plynulo, ako plynula jedna pieseň za druhou. Ešte vytlačiť, nahádzať veci do auta, a opäť komunikovať s prázdnou, nočnou diaľnicou. Nie všetko v živote plynie tak ľahko a pohodlne ako takáto nočná cesta. Sade spievala známe vyznania, ja som diaľnici vyznával neznáme tajomstvá. Aj keď mi noc darovala ešte pár hodín spánku, sníval som až nad ránom.
Dohodnutý pohovor nebol trápny, ani abstraktne neosobný. Alma Mater sa zmenila, k lepšiemu. Myšlienky vyrieknuté na katedre ma povzbudzovali, dávali nádej, že uplynulé roky tápania neboli až také temné. Na „Horním náměstí“ sa čas vrátil o tých pár rokov dozadu. Boli tam: Ceasar, terasa, slnko, a ... konečne stravné lístky. Aj ja viem, ako chutí pizza. Jedinečná však bola tá z môjho sna: u Ceasara, na terase, so slnkom prenikajúcim do mojich myšlienok, mlčiaci klavír som nahradil tlmeným „King of sorrow “. Niektoré momenty sú krajšie, keď sa udejú teraz, než v minulosti, príjemnejšie v skutočnosti, než vo sne. Niektoré.
„Mladý pane, máte tady volno?“, vstúpil do môjho snívania nepozvaný Neznámy. Obnosené tričko, sivá brada, plešina, pollitrák českého piva, dobrácke oči. Toto nebudú neosobné abstrakcie, šepkalo mi známe chvenie kdesi hlboko vnútri. Vtrhol do mojich myšlienok, patril do môjho sna a priniesol obyčajné, radostné historky. Vyše polstoročie s jeho „starou“ ho naučilo, že niektoré spory je treba spláchnuť časom, prechádzkou po „mých ulicích a místech, ktoré znám jenom já “. Neznáša, keď mu prší do piva, ale rád sa „ruce líbám, slečinko“ zdraví študentkám, ktoré sa ešte vedia začervenať. Nefajčí už 20 rokov, ale fajka s dobrým tabakom mu bola inšpiráciou pri mnohých domácich vynálezoch. Malý Fiat 600 by nemenil za nič, keby ten svoj milovaný nedaroval dcére. Sami naň ušili strechu, bol to jeden z mála kabrio.
Ceasar, Sade, Neznámy a ja. Ako málo pravdepodobné, že sa stretneme po 3 mesiacoch zas. Alebo, žeby? Žeby zajtra prišli? Sade už prišla pri druhom odstavci.
