Keď mala sezónu, bolo temno a ticho. Cez zatvorené okná nemalo čo preniknúť a osviežiť, svetlá nemal kto zažať. Namiesto okien na dome sa roztvárala opona kdesi ďaleko a umelé svetlá hľadali na javisku tú, ktorá nechala dom na našom dvore tmavý, prázdny, zamknutý. Vtedy, v sezóne, som ľutoval, že som kedysi ostýchavo odmietol jej ponuku oprášiť anglickú knižnicu aj keď nebude doma. Priority ma zviedli a ja som si myslel, že sústrediť sa treba len na jeden jazyk, nemecký. Nikdy som ho nemiloval, necítil. Zato jej knihy ma lákali stále. Nikdy som ich nevidel, no aj cez hrubé múry som cítil, že by sme si rozumeli. Aj preto, na konci sezóny, som sa tešil zo svetiel vo všetkých oknách, a túžil dostať pozvanie ešte raz, aspoň raz.
Keď bola doma, okná pootvárala dokorán. Stačilo málo, len nakuknúť keď som šiel okolo. Bol som ako malý chlapec, zvedavý, priťahovaný tajomstvom. Len trochu pootočiť hlavu. Žeby teraz? ... A nič. A tak to bolo stále.
Vraj krásne spieva. Ja som ju počul len si pohmkávať. Vždy vkusne, ale spev to teda nebol. Vari umelci nemôžu mimo javiska oživiť zabehané a všedné kroky svojich susedov? Nemôžu niekedy len tak, zo srdca? Pre srdce? Moje by sa ani nepohlo, aby nerušilo.
Raz na konci leta, alebo už začiatkom jesene? Teraz si už nepamätám kedy, ale viem presne čo nám zaspievala. Na dvore. Bez nácviku, plagátov, javiska a bez svetiel. A keď som sa bál, že to bola posledná pieseň, pridala ďalšiu. A ešte mohla. Ešte by som asi vydržal.
Gail.
